Pred hradom Ostrý kameň

Všade dobre, doma najlepšie? – Malé Karpaty

Pred hradom Ostrý kameňTeplé slnečné lúče v Brezovej pod Bradlom nás privítali do krásneho rána. Ostali sme len vo dvojici a pred nami stál posledný 100 km dlhý úsek – Štefánikovej magistrály, ktorý sa na začiatku leta chodí ako diaľkový pochod za 24 hodín. My sme si to ale rozdelili na viac dní s heslom: „Švihnime si, vaňa a jedlo sú už za rohom!“ Vyrazili sme záhadne plní energie, ktorú sme mali, ako sme zistili, vlastne len preto, že naše batohy boli skoro prázdne.

Za rekordné 2,5 hodiny sme boli na Dobrej Vode – aj s odbočkou na Dobrovodský hrad a s polhodinovou pauzou na ošetrenie mojich pľuzgierov na Skaliom. Cesty sa rozšírili a les vyzeral byť viac povedomý – naozaj som sa blížila domov.

V obchode sme horko-ťažko nakúpili jedlo na najbližšie 3-4 dni a už sa nekráčalo tak dobre. Ani voda načapovaná u domorodcov nechutila tak ako predtým. Asfalt nám tlačil na achilovky a ledva – ledva sme sa doplazili na vlakovú stanicu na Bukovej odkiaľ sme cez Sokolské chaty prišli popod hrebeň Zárub. Vedeli sme, že na Mon Repos to už nedotiahneme, tak sme si aspoň povedali, že pôjdeme kam sa bude dať. Starý manželský pár nás ešte povzbudil a mohli sme sa vydať hore strmým kopcom. Vďaka nádhernému počasiu sme dovideli snáď všade a to nám dodávalo chýbajúcu energiu.

Klokoč v oblakuNa Havranej skale sme stretli môjho známeho, ktorý nás navnadil na prechod Španielska do Santiaga de Compostelly a na zrúcanine hradu Ostrého kameňa sme pokecali s dvoma Pezinčanmi. Ako som neskôr zistila, s bratom jedného z nich som bola kedysi v Prahe – ten svet je fakt malý! Tvrdili nám, že počasie sa má pokaziť, no moja mamka vravela opak. Usalašili sme sa teda tu a dúfali, že na druhý deň bude pekne.

A naozaj – ráno to vyzeralo nádejne. Oblaky boli kdesi v diaľke a my sme mali na pláne zdolať Klokoč a Vápennú. Vraj je odtiaľ nádherný výhľad tak o to viac sme chceli, aby nám počasie vyšlo. 3 Kamenné kopce vs. Bratislava vol.1Na Krslenici sme ale museli navliecť pršiplášte a než sme prišli na Amonovu lúku, boli sme mokrí ako myši. Mohli sme tu ostať, ale vidina mäkkej postele a domáceho jedla nás nútila ísť ďalej. Z krásnej prírody sme teda mali len máličko, z výhľadov veľké NIČ a navyše sme boli po zídení Vápennej aj celí zablatení. Našťastie sa ale pred Taricovými skalami po asi 6 hodinách dažďa vyčasilo a tak sme sa hrdo vyštverali na Panské Uhliská. Odtiaľ to bol len kúsok na Hubalovú a do nášho cieľa – na Čermák. Bála som sa, že tam narazíme na hlučnú partiu oslavujúcu prázdniny, alebo niečo iné vyžadujúce veľa alkoholu, ale buď sme boli takí unavení, že sme len zaľahli a spali, alebo boli miestni Modrania naozaj ticho.

Možno je to tým, že som žena, možno je to normálne, ale ten neustály dážď, ktorý nás v malom prenasledoval až do noci ma nehorázne psychicky vyčerpával. Vedela som, že keď sa aj ráno zobudím do oblaku, mrholenia, zimy a vlhka, bude to zlé. A nielen preto, že všetko naše oblečenie sme mali mokré, ale aj z toho dôvodu, že som si nemohla vychutnávať okolitú prírodu plnými dúškami.

3 Kamenné kopce vs. Bratislava vol.2Preto ma skoro porazilo, keď som ráno uvidela Skalnatú v mraku, resp. ju nevidela vôbec. Z posledných síl ma Peťo dotiahol až na Pezinskú Babu, kde som mala jediné šťastie/smolu, že najbližší bus išiel až o 5 hodín a to sa mi nechcelo čakať. Sadli sme si teda na kofolku a v tom na nás začalo žmurkať slniečko. Neznámy pán profesor privyrábajúci si ako bufetár nám ešte dočapoval vody do fľaše od vínovice a mohli sme plní nových síl pokračovať ďalej.

Behom chvíle sa oteplilo a začali sme schnúť. Rovné prechádzkové cesty sme brázdili ako keby sme mali motor v zadku a ako šťavu sme používali energiu z okolitého prostredia. Kde-tu bol krásny výhľad, na Bielom Kríži občerstvenie, ale najviac ma potešila tabula „Mestské lesy Bratislava“. Kamzík a tým pádom aj dnešný cieľ bol už blízko. Posledný smerovník „Pod Chlmcom“ ukazoval polhodinku, ale my sme to behom zvládli za 15 minút.

SomárStáli sme tam. Po mesiaci. Prišli sme pešo do Bratislavy. Páchli sme ako stádo bezdomovcov a všetci na nás krivo pozerali, ale stálo to za to. Za to všetko, čo sa nám prihodilo, dobré aj zlé, za to všetko čo sme sa naučili, čo sme spoznali.

Teraz nás len čakal autobus domov, k jedlu a vytúženej sprche. Oblečenie čakajúce na opratie sme museli zakryť niekoľkými vrstvami sáčkov, aby nenapáchol celý byt a najesť sme sa nemuseli až tak na prasknutie. Ono sa to nezdá, ale po mesiaci sa zmení zažívanie a potom vám bude zle, tak ako Peťovi, keď sme na druhý deň kráčali na Devín.

Bola to pohodová prechádzka, ktorú nám ešte obohatili pláne bedlí, takže než sme prišli k hradu, mali sme ruky aj vaky plné tejto lesnej pochúťky. A to bol už úplný koniec. Kukal tam na nás smerovník s počiatočnou značkou. Mohli tam ešte dopísať koľko je to na Duklu. Na jednej strane som bola rada, že som doma, ale na druhej mi to už vtedy strašne chýbalo. Spávať každý deň na tom istom mieste? Ktoré dokonca poznám ako vlastné boty? Nenosiť všetky veci na chrbte ako slimáčik? Rozlúčiť sa so slobodou v pravom slova zmysle, ktorá nemá na svete obdobu? Divné…

Predchádzajúcu časť nášho putovania nájdeš tu a pokiaľ si zvedavý aj na viac detailov, navštíviť môj blog.Späť na NOVINKY

 

Cesta DomovZa Bielym krížomDevín

 

{jcomments on} – hlasuj za článok na vybrali.sme.sk

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *