Vo Svidníku

Rozhovor: nie je to o fyzickej kondícii, ale o psychickej pohode a vyrovnanosti

Vo Svidníku

“Zistil som, že som silnejší ako som si myslel. Po fyzickej a najmä psychickej stránke. S tým som sa vlastne aj na cestu vydal, otestovať sám seba a svoje možnosti.”

Po takmer definitívne ukončenej sezóne LIVE Sledovania vám prinášame prvý rozhovor s Karolom. Trasu absolvoval sám na začiatku leta. Začítajte sa do jeho spomienok na Cestu a ďalších plánov do budúcnosti.

 

Môžeš sa na začiatok krátko predstaviť?

Nazdar, mám 28 rokov a som z Prešova. Od malička ma rodičia ťahali po vandroch, trampských potlachoch a celkovo do prírody, čiže vďaka nim som si vypestoval lásku k turistike. No a čím som bol starší, tým viac som sa púšťal na dlhšie cesty a do vzdialenejších kútov predovšetkým Slovenska.

 

Kedy si začal premýšľať nad absolvovaním Cesty hrdinov SNP?

Odkedy som sa o nej dozvedel. Mohol som mať asi 15 rokov, keď som pri potulke po Slanských vrchoch neďaleko Prešova na turistickom smerovníku zočil tabuľku s červenou značkou a informáciou, že sa práve nachádzam na medzinárodnej turistickej ceste E3 (predtým sa to volalo Medzinárodná horská cesta priateľstva Eisenach-Budapešť), ktorá vedie kdesi od Čierneho mora cez celú Európu až po brehy Atlantiku. Zisťoval som si o tom viac a prišiel nato, že cez SR prechádza ešte jedna podobná cesta – E8, resp. Cesta hrdinov SNP. Už vtedy mi napadlo, že to môže byť zaujímavé prejsť si takú cestu skrz Slovensko. Ale serióznejšie som nad tým začal premýšľať asi pred dvoma rokmi, keď som začal plánovať cestu a zbierať podrobné informácie o nej. Celá táto príprava vyvrcholila na jeseň minulého roku, keď som dal výpoveď v práci a pokúsil sa o prejdenie SNP (mimo Live sledovania), avšak kvôli viacerým faktorom som cestu po cca 200 km ukončil. Odhodlanie prejsť ju však vo mne naďalej žilo a prechod som odložil na tento rok.

 

Čo bolo impulzom, inšpiráciou pre absolvovanie Cesty hrdinov SNP, ako si sa dostal k tomuto nápadu?

Pohľad na ČergovPotreboval som si oddýchnuť, vyčistiť hlavu, utriediť myšlienky… Posledný rok bol pre mňa dosť búrlivý a ja som cítil potrebu nechať všetko tak, vypadnúť z domu a putovať. Mám rád aktívny oddych a k tomu je SNPčka ako stvorená. Takže toto bol impulz, oddýchnuť si, porozmýšľať o sebe, o živote, meditovať. Toto sa najlepšie dá len na ceste, na púti. A takto som vlastne svoju SNPčku koncipoval, nie ako turistiku, športový výkon, ale ako meditatívno-filozoficko-duševnoobrodnú púť. 😀 Motívom, aj keď nie tým najpodstatnejším, bolo tiež zistiť, či na to mám, či je vôbec v mojich silách prejsť takúto štreku.

 

Ako sa s tým vyrovnávalo okolie, presviedčal si niekoho aby sa k tebe pridal?

Najbližšie okolie (rodina, priateľka) moje rozhodnutie prejsť SNPčku zobrali v podstate pokojne, oni sú už viac-menej zvyknutí na moje excesy. Samozrejme som sa nevyhol otázkam prečo až tak ďaleko, dokedy budem preč, načo to vlastne a pod., ale ináč mi poskytovali podporu. Všetkým kamarátom, o ktorých som vedel, že by možno chceli prejsť časť Cesty, som dal dopredu vedieť kedy vyrážam, no a bolo na nich, či sa pridajú alebo nie. Nikoho som nepresviedčal, aby so mnou šiel. A nakoniec, chcel som ísť sám.

 

Ako dlho trvalo než si nápad zrealizoval?

Keďže sa mi pred rokom na jeseň nepodarilo SNPčku prejsť, nechal som to na jar. Medzitým sa však plány opäť trocha pomenili, ako to obyčajne býva, a už to vyzeralo, že ani nikam nepôjdem. Nakoniec som si však usporiadal všetky záležitosti, schytil batoh a 30. júna vyrazil.

 

Hľadal si informácie o nadchádzajúcej ceste, čo všetko Ti pomohlo?

Pohľad na ČergovSamozrejme, v rámci prípravy som si hľadal informácie o ceste, o možnostiach prespania, o zdrojoch vody, atď. Pomohli mi najmä stránky ako hiking.sk, kde sú články o útulniach a chatách nachádzajúcich sa na SNPčke, takisto turistickamapa.sk s hikeplanerom a v neposlednom rade cestasnp.sk s článkami a príspevkami z Live sledovaní.

 

Čo si si hovoril po prvom dni pochodu?

„Ta ja som dodžubany..“

Prvý deň som prešiel okolo 43km, pričom môj plán bol dať minimálne 30 km k útulni na Čiernej hore. Na konci prvého dňa som bol vyčerpaný, ale spokojný s tým, že sa cesta začala, že sa mi vcelku darí a bol som vo veľkom očakávaní ďalších dní.

 

Ako si sa vyrovnával so šľapaním osamote?

Ja som chcel ísť osamote, mám to tak rád. Takto sa nikomu nepotrebujem prispôsobovať, na nikoho nemusím čakať alebo utekať za ním, vyrážam či oddychujem kedy ja chcem, som pánom svojho času. Osamote mi nehrozí ponorková choroba, neleziem si s nikým vzájomne na nervy, nikto ma nerozčuľuje, neruší svojimi rečami, som sám so svojimi myšlienkami, iba ja a cesta. Putovanie osamote má však aj nevýhody, najmä z bezpečnostného hľadiska, avšak pri dnešnej technike (mobily, GPS..) sa dá riziko znížiť. Navyše, SNP prechádza cez dosť frekventované turistické miesta, a tak na nej temer vôbec nie ste sami. Možno boli dva, nanajvýš tri dni z celej cesty, keď som za celý deň nestretol ani živú dušu. Preto odkazujem tým, ktorí sa chystajú prejsť SNP ale nemajú s kým: nebojte sa, na ceste vždy niekoho stretnete, je to len o psychickom vyrovnaní sa s tým, že je človek sám.

Samotu som si vychutnával, aj keď asi po 2 týždňoch putovania som začal pociťovať potrebu socializácie a chýbalo mi s niekým sa porozprávať a podeliť o zážitky. Potreba sa uspokojila keď ma došli na pár dní podporiť kamaráti, ale aj keby sa tak nebolo stalo, myslím, že by som to zvládol bez ujmy.

 

Kedy prišla tá skutočná kríza, kedy si si začal hovoriť, že v najbližšej dedine to zabalíš?

Stebnická MaguraHm, taká veľká kríza neprišla. Samozrejme, boli ťažšie chvíle, keď sa mi vôbec nechcelo kráčať, ale zabaliť to neprichádzalo do úvahy, ani som na to nepomyslel. Vedel som do čoho idem a čo ma asi čaká, a patrične som sa na to pripravil. Pamätám si na krízu za Donovalmi, kde som sa najedol a plný som stúpal na kopec Zvolen. Vôbec sa mi nechcelo, navyše za mnou na hrebeni Nízkych Tatier bili hromy blesky, všade vládlo ponuré počasie, všetko bolo sivé, začalo pršať, potil som sa v pršiplášti a bál sa, aby ma búrka nedostihla rovno na vrchole. To bol asi najťažší moment. Musel som to však prežiť a pokračovať ďalej, ísť teraz domov by bola veľká škoda a ja som vrátiť ešte nechcel.

 

Ako si sa vysporiadaval s krízami a ako ich umocnilo nepriaznivé počasie?

Počasie robí veľa a riadne ovplyvňuje psychiku. Nemám rád putovanie po daždi, ako asi nikto, takisto mi vadia horúčavy. Vtedy sa mi vôbec nič nechce, nieto ešte šľapať desiatky kilometrov. Avšak keď sa chystáte na približne mesačnú cestu, musíte počítať s tým, že bude pršať a asi zmoknete, že bude horúco, že bude fúkať studený vietor… Počasie som neovplyvnil, musel som sa mu len prispôsobiť. Keď pršalo, tak som si vravel, že je dobre, aspoň nie je horúco a nepraží na mňa slnko. A keď bolo horúco, hovoril som si, že je dobre, aspoň na mňa neprší a vyschnú mi mokré veci 😀 Je to naozaj o psychike a o vyrovnaní sa s nepriazňou počasia.

 

Čo s odstupom času hovoríš na Cestu, bolo to až také krízové?

Keď si to tak všetko spätne zrovnávam, musím povedať že Cesta snp je dosť náročný podnik. Nie však nezvládnuteľný. Podľa mňa to nie je ani tak o fyzickej kondícii, ale ako som už vravel, o psychickej pohode a vyrovnanosti. Proste sa treba zmieriť s tým, že človek zmokne, že mu bude horúco, že sa nebude mať kde umyť a pôjde aj týždeň v jednom tričku.

Krízy boli, avšak keď som chcel dosiahnuť svoj cieľ, trebalo ich prekonať. Každý kopec má svoj vrchol a po každej búrke bude znova svietiť slnko. Keď mi bolo ťažko a vôbec sa mi nechcelo ďalej, tak som si vravel, že možno je SNPčka ešte tá ľahšia skúsenosť; možno ma v živote čakajú také ťažké skúšky a prekážky, oproti ktorým je Snpčka nič. Ako im potom chcem čeliť, keď nedokážem prejsť ani cez toto?

 

Aké bolo pozerať sa na vlastné “Live” správy po návrate, vyvoláva to spomienky?

Určite. Bolo veľmi príjemné si to čítať; znova som sa vracal na prejdené miesta a vybavoval si emócie, ktoré som cítil. Tiež bolo milé čítať si komentáre a priania od ľudí, ktorí ma poznajú, ale aj od úplne cudzích ľudí, za čo im ďakujem. (Správy si môžete prečítať TU)

 

Šiel by si zas či chystáš podobne šialenú akciu?

Zborovský hradUrčite by som si to zopakoval znova, prezrel ako sa cesta zmenila a čo je nového, ale toto nebude najbližších pár rokov. Momentálne riešim iné výzvy. Na budúci rok by som chcel prejsť Camino de Santiago, jednu z najstarších pútnických ciest na svete. A keďže je to púť, nemá pre mňa význam ju vykonať ináč ako od dverí svojho domu. Samozrejme, odísť na niekoľko mesiacov a prejsť vyše 3000km to nie je len tak, musím si na cestu zarobiť, naplánovať, zariadiť doma osobné záležitosti. Momentálne som v štádiu oboznamovania sa s cestou a plánovania trasy. Ak by som sa na toto pre nejakú príčinu nemohol vydať, tak by som rád pokračoval v E8 a prešiel jej rakúsku časť; je to len nejakých 500km. Tiež mám v pláne do konca svojho života stihnúť prejsť všetky značkované chodníky na Slovensku 😀 Zoznam prejdených si pomaličky dopĺňam, ale pri 14000 km značkovaných chodníkov mám ešte čo robiť!

 

Čo Ti prinieslo Live sledovanie?

Taká príjemná forma kontaktu s ľuďmi. Mňa bavilo čítať si príspevky od SNPčkárov, a preto som sa chcel aj ja podeliť o svoje zážitky. Navyše, keď som bol večer sám a cítil sa otupno, napísal som správu a aspoň takto v myšlienkach so mnou boli moji priatelia a ľudia čo ma sledovali. Keďže nemám net v mobile, nevedel som čo mi kto píše a odkazuje, o to milšie bolo doma si všetky príspevky prečítať.

 

Myslíš že sledovanie ma význam aj pre plánovanie budúcich ciest ďalších turistov?

Lazova lúkaUrčite má, účastníci podávajú správy o ceste priamo z ruky. Informujú o aktuálnom stave cesty, o zlom značení, o zdrojoch vody, o prístreškoch, útulniach… informácie užitočné pre ďalších absolventov. A tiež je pre mňa, ako čitateľa správ, zábavné a napínavé sledovať ako sa snpčkárom darí a čo všetko sa im po ceste prihodilo.

 

Čo si si vzal z tvojej cesty, čo Ťa najviac oslovilo, čo si o sebe zistil?

Zistil som, že som silnejší ako som si myslel. Po fyzickej a najmä psychickej stránke. S tým som sa vlastne aj na cestu vydal, otestovať sám seba a svoje možnosti. Tiež som prišiel na to, že dokážem všetko, čo si zaumienim. Potrebujem len odhodlanie, pevnú vôľu a odvahu. A opätovne som začal veriť v ľudstvo. Až na jednu negatívnu príhodu, vlastne celkom nepodstatnú, som sa stretol iba s milými, prívetivými ľuďmi (domácimi, ale aj Čechmi, Poliakmi, Rakúšanmi, Francúzmi..). A koľkí z nich mi nezištne pomohli, dali mi zo svojho jedla, svojej vody, alebo sa iba tak porozprávali. Veľmi príjemné a pozitívne.

 

Ak by si šiel znova čo by si spravil inak, čo by si zmenil?

Nemenil by som vôbec nič, všetko by som spravil rovnako. Rovnako sa zbalil, rovnako naplánoval cestu, rovnako išiel – som úplne spokojný s tým, ako som si to naplánoval a zrealizoval. Ak by som avšak mal ísť opäť, asi by som vzal foťák a viac fotil. Teraz som ho mal iba asi tri dni a vrátil ho domov, keďže mám ťažkú zrkadlovku a nechcelo sa mi ju vláčiť. A ani som nejako nemal chuť robiť fotky, chcel som proste iba ísť. A tak všetky obrázky a scenérie som sa snažil vpísať si do pamäti a do srdca.{jcomments on}

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *