V Nízkych Tatrách

Rozhovor: Neskáč do hlbokej vody, ak nevieš plávať

V Nízkych TatráchLukasz Supergan sa nám v decembri ozval, pretože hľadal radu. Chcel prejsť Cestu hrdinov SNP v zime a pýtal sa či už to niekto pred ním prešiel. V redakcii sme nikdy o takomto pokuse nepočuli, ale Lukasz sa nijak nenechal odradiť a vydal sa na Cestu hrdinov SNP túto zimu. Zima síce bola mierna, ale dobrodružstvo to bolo o to zaujímavejšie. Dnes Vám s ním prinášame rozhovor o zatiaľ unikátnom zimnom prechode Cesty hrdinov SNP.

 

Môžeš sa na začiatok krátko predstaviť?

Tak to je ťažká úloha :), mám 32 a žijem vo Varšave. Odkedy som odišiel z práce, čo sú už štyri roky trávim život na cestách po Ázii a Európe. Neviem či sa môžem nazývať cestovateľom, ja jednoducho vravím, že som zvedavý a chcem spoznať a pochopiť svet a ľudí. To je jasný cieľ všetkých mojich ciest. Minulý rok (apríl 2013 – február 2014) som sa rozhodol pustiť do zaujímavého projektu, prejsť tri rôzne diaľkové cesty v Európe. Prvá a hneď aj najdlhšia bola cesta z Varšavy do Santiaga de Compostela k hrobke sv. Jakuba v severo-západnom Španielsku. 111 dní a 4000 km. Na cestu som vyštartoval 11. apríla a do cieľa som dorazil na konci júla. Len niekoľko dní po návrate začalo druhé dobrodružstvo, osamelá cesta cez Karpatský oblúk. Cesta začala v Orsova v južnom Rumunsku a pokračovala cez hory Ukrajiny, Poľska a Slovenska do Bratislavy. Bolo to 2000 km za 65 dní. Zimný prechod Cesty hrdinov SNP už bol posledný počin tohto bláznivého roka.

 

Kedy si začal premýšľať nad absolvovaním Cesty hrdinov SNP?

ZačiatokAsi len pred 8 mesiacmi. Vôbec som netušil, že taká cesta existuje, a to som prešiel mnoho rôznych horských hrebeňov na Slovensku. Myslím, že to bolo na jeseň, pravdepodobne v októbri. Krátko pred cieľom cesty Karpatským oblúkom som oddychoval a na rázcestníku som si všimol drobný nápis “Cesta hrdinov SNP”. Okamžite som sa pozrel do mapy a v ten istý moment som si uvedomil aká dlhá je tá cesta. To bol veľký impulz, veľké “wow” v mojej hlave.

 

Podnikol si mnoho ďalších expedícií. Čo bolo impulzom, inšpiráciou pre absolvovanie páve Cesty hrdinov SNP, ako si sa dostal k tomuto nápadu?

Po absolvovaní mojej druhej cesty a dosiahnutí cieľa, Bratislavy, som sa cítil zvláštne. Prešiel som už 6000 km, ale stále som cítil, že potrebujem ešte skutočnú výzvu, psychickú aj fyzickú. Rozhodol som sa ešte pre jednu cestu, tentokrát v zime a Cesta hrdinov SNP vyzerala ideálne. Dlhá zimná vychádzka avšak v horách, ktoré nie sú technicky náročné, bez prechodu mestami avšak stále v civilizovanej oblasti. Rozhodne som vedel, že stretnem aj iných ľudí. Potom sú tu ešte ďalšie dôvody prečo som si zvolil Cestu hrdinov SNP. Prvý je, že poznám a mám Slovensko rád a mám rád slovenské hory. Boli tu však ešte hory ktoré som nepoznal ako Volovské vrchy, Nízke Tatry, Veľkú Fatru a to bol vynikajúci dôvod na návštevu. Druhým dôvodom bolo, že som nenašiel žiadne informácie o úspešnom prejdení CHSNP v zime. Bolo to trochu mystické a vzrušujúce. Aj som sa trochu obával ale prevládali pozitívne pocity. Stále neviem či to bol prvý zimný prechod, ale na tom už ani nezáleží.

 

Na DuklePrečo si dal prednosť putovaniu v zime, prešiel si to aj v lete?

Nie, Cestu som v lete nikdy neprešiel, akurát som absolvoval menšie časti formou menších výletov. Predtým, než som skúsil prejsť Cestu hrdinov SNP v zime, som poznal časť Čergova, Malej Fatry, Strážovských vrchov a Malých Karpát. Trasa z Kremenca na Duklianske sedlo, pozdĺž slovensko-poľských hraníc mi tiež bola známa z letných výletov. Odhadol by som, že približne 80 percent Cesty bolo pre mňa úplne neznámych.

 

Ako sa s tým vyrovnávalo okolie, presviedčal si niekoho aby sa k tebe pridal?

Cítim sa oveľa lepšie keď cestujem sám. To platí aj pre hory. Niektorí ľudia to považujú za nebezpečné, ale s kvalitnou prípravou a veľkou dávkou opatrnosti je to pravdepodobne rovnako bezpečné ako chodenie v menších skupinách. Mám rád nezávislosť, možnosť kráčať vlastným tempom a mať čas na premýšľanie. Všetky moje dobrodružstvá počas posledného roku som prežil sám, a to skutočne oceňujem. Kráčanie osamote mi dáva čas nielen pre obdivovanie prírody a spoznávanie ľudí, ale aj na premýšľanie. Je to tak trochu duchovné cvičenie, akokoľvek divne by to mohlo niektorým ľuďom znieť. Kde nie je nikto nablízku, tam je čas na teba a tvoju dušu. Toto ma viedlo k rozhodnutiu absolvovať osamote cestu do Santiaga de Compostella, cez Karpaty a taktiež Cestu hrdinov SNP. A moja rodina? Zvykli si na to. Určite sa o mňa boja, ale neodhovárajú ma. A moji priatelia ma v tom podporujú.

 

Ako dlho trvalo než si nápad zrealizoval?

Asi 6 týždňov. Potreboval som dať dokopy zimné vybavenie, zozbierať mapy a prepočítať, koľko času mi cesta zaberie. Veľmi mi pomohli moji priatelia, ktorí mi požičali značnú časť vybavenia: teplý zimný spacák, trekové paličky, batoh (pretože ten, ktorý mám bol príliš malý), čelovku. Mapy som si kúpil v poľskom kníhkupectve Podhalanka, ktoré distribuuje v Poľsku veľa máp Slovenska. Nemal som žiadnu fyzickú prípravu. Keď som mal všetky mapy a vybavenie a vedel kam mám ísť, bol som pripravený. Prechod som odhadol na 6-7 týždňov.

 

Hľadal si informácie o nadchádzajúcej ceste, čo všetko Ti pomohlo?

S radosťou priznávam, že potrebné informácie som našiel na vašej stránke 🙂 Ak dáš do poľského vyhľadávača frázu „Cesta hrdinov SNP” nájdeš článok na Wikipédii, mojej stránke a… nič viac. Čudné, ale je to tak. Cesta SNP je v Poľsku neznáma a iba pár ľudí, ktorých som sa na ňu spýtal, vedelo o existencii tejto cesty. Dúfam, že môj prechod ju zviditeľní viac.

 

Ako si sa cítil po prvom dni Cesty?

Ešte so snežnicami

Vyčerpaný, pretože som chodil v hlbokom, ťažkom snehu a v daždi. Teplota bola okolo +5°C a batoh príliš ťažký. Niesol som pár snežníc, ktoré boli úplne nepotrebné. Po 3 dňoch som ich poslal domov a prešiel zvyšok cesty bez nich, len v pohorkách. Bolo to riskantné, ale výborné rozhodnutie, takmer vôbec som ich nepotreboval. Premýšľal som nad tým, že to vzdám počas prvej časti pozdĺž hraníc z Kremenca na Dukliansky priesmyk. Cítil som sa hrozne, náklad bol ťažký, kráčal som oveľa pomalšie než som očakával. Trvalo mi 5 dní kým som si na to zvykol a po vstupe na Slovensko, niekde v okolí Svidníka, som sa začal cítiť dobre. Spomínam si na jeden moment, keď som po niekoľkých dňoch z Čergova uzrel v diaľke vrcholky Tatier. V tej chvíli som uveril, že budem schopný Cestu prejsť.

 

Ako si zvládol šľapanie osamote?

Po prvé – všetko som niesol so sebou: stan, spacák, varič, jedlo, oblečenie. Batoh vážil asi 15-17 kg, čo nie je príliš veľa, aspoň nie pre mňa.

Po druhé – kráčal som s minimálnym nákladom a niesol len tie najnevyhnutnejšie veci. Vzal som si len jeden kus spodného prádla a jedny nohavice, čo znie ako bláznovstvo, ale je si treba uvedomiť, že každý gram vybavenia nesieš cez celé Slovensko (cca 750 – 850 km) s prevýšením 30 – 32 km. Zobral som si skutočne len to, čo som potreboval, a viete čo? Po absolvovaní cesty som nenašiel žiadnu nepoužitú vec v batohu. S uspokojením konštatujem, že som si nevzal nič nepotrebné.

Po tretie – skúsenosť. Nikdy som neprešiel v zime tak dlhú vzdialenosť, ale moje predchádzajúce dobrodružstvá mi dali potuchu o tom, čo očakávať.

 

Tento rok bola pomerne mierna zima, no aj napriek tomu, aké to bolo šľapať toľko kilometrov v zime?

Určite to bola príjemná a výnimočná zima. Nespomínam si, že by som niekedy vo februári chodil v +10 C ! Na východnom Slovensku som však zažil hlboký sneh a mráz okolo -15 C, možno trochu menej počas noci. Ale bol som na zimu pripravený, mal som mikinu, ktorú som využil počas mnohých nocí.

 

Zo začiatku si so sebou niesol aj snežnice. Po týždni si ich ale poslal domov. Neobával si sa, že začne hlavne vo vrcholových partiách hôr snežiť a snežnice budú chýbať?

Tuhý mrázÁno, poslal som ich domov už po 3 dňoch. Bolo to rozhodovanie typu buď – alebo. Nebolo dosť snehu na to, aby som ich použil a niesť ich na chrbte bolo príliš ťažké. Keď som vstupoval na Slovensko, predpoveď počasia nenaznačovala žiadne sneženie v najbližších 10 dňoch, a tak som si povedal: „ Dobre, vyskúšam to, a uvidím ako to dopadne.“ Po tom, čo som snežnice poslal domov som bol schopný kráčať rýchlejšie a prešiel som denne významné vzdialenosti. Bolo to dobré rozhodnutie. Prvé veľké sneženie som zažil na Stebníckej Magure, pri Bardejove. Ďalšie o 15 dní vo Veľkej Fatre. To bol moment, kedy som si povedal : „ Do čerta, zišli by sa mi.” Po 3 dňoch hĺbenia v snehu som zišiel do Kremnických vrchov a Žiaru a nočná mora sa skončila. Kráčal som ešte v hlbokom snehu v Malej Fatre a v malej časti Strážovských vrchov. V Trenčíne sa zima definitívne skončila. Moje rozhodnutie bolo riskantné, ale dôležité pre to, aby som bol schopný pokračovať v ceste. Bol to moment, kedy som musel veriť mojej intuícii. A táto viera priniesla úspech.

 

Prišla na teba aj nejaká kríza? Zhoršilo to nepriaznivé počasie?

Tu musím povedať jednu vec – zima, vietor a počasie neboli počas mojej cesty najväčším problémom. Bol som prekvapený, keď som si tento fakt uvedomil na konci cesty. Bol som pripravený na zlé počasie, ale spomínam si na dve ďalšie veci, ktoré predstavovali väčší problém:

– Prvá – Volovské vrchy. Najprázdnejšie pohorie počas mojej cesty. Boli kombináciou zlého značenia, zlých ciest a popadaných stromov – stovky, tisíc hektárov lesa úplne zničených vetrom. Chodníky boli zatarasené popadanými stromami, červené značky zmizli, mapy sa nezhodovali s realitou, cesty sa zmenili. Očakával som, že to prejdem za 4 dni, nakoniec som šiel takmer 6. Áno, chodenie cez polomy bolo niečím, čo som vôbec neočakával, a prekvapivo to bolo veľmi ťažké.

Tatry– Druhá – pocit zimy, ktorý sa pomaly a systematicky dostával do môjho tela a vyčerpával ma. Počas 37 dní som nemal ani jeden deň oddychu. To znamená, že moje telo nebolo schopné zotaviť sa po mnohých dňoch chodenia. Aký bol výsledok? Napríklad na začiatku, na východnom Slovensku, spanie a chodenie v -10°C nebolo náročné. Na konci som sa cítil nepohodlne a premrznuto už pri 0 stupňoch. Odpoveď na tento problém je jednoduchá: oddýchnuť si, najesť sa, vypiť veľa čaju a ostať aspoň jeden deň na mieste. To je niečo čo by som zmenil. Venoval by som viac času oddychu.


    Ako by si zhodnotil túto trasu, napríklad v porovnaní s poľským značením?

    Bol som prekvapený, že niektoré rázcestníky na Ceste SNP sú v zlom stave. Možno nie v zlom, ale môžu spôsobovať problémy. Príklad? V niektorých chvíľach neboli na rázcestiach značky. Možno máme v Poľsku trochu jednoduchšie značenie. Neviem. Na mnohých miestach som mal pochybnosti a bol som nútený ísť tam aj späť za účelom nájdenia správnej cesty. Počas dňa to nebol problém, horšie to bolo v noci. Ale vo všeobecnosti boli cesty dobre značné a človek nemusí byť expertom v navigovaní, aby našiel správnu cestu.

     

    OddychChystáš nejaké ďalšie zaujímave prechody? Napr. absolvovanie CHSNP v lete?

    Celú Cestu hrdinov SNP neplánujem prejsť znovu, stačilo mi ju absolvovať raz 🙂 Premýšľam nad inými diaľkovými cestami v Európe a Ázii. Avšak na Slovensko sa určite chcem vrátiť a prejsť určité pohoria. Chcel by som znova ísť do Nízkych Tatier. Taktiež ma láka Veľká Fatra – v lete aj v zime na lyžiach alebo snežniciach. A tiež by som určite chcel ísť liezť do Vysokých Tatier!

     

    Čo si si vzal z tvojej cesty, čo Ťa najviac oslovilo, čo si o sebe zistil?

    Som rád za túto otázku, pretože cesta naprieč Slovenskom bola pre mňa osobne veľmi prínosná. Na mojej ceste cez Volovské vrchy som si uvedomil jeden fakt: keď ideš diaľkovú cestu, či už v lete alebo v zime, cez kopce alebo roviny, musíš rátať s tým, že sa objavia nejaké prekážky. O tom niet pochýb. Kdekoľvek začneš svoju cestu, prekážky sa tam nutne vyskytnú a musíš sa s nimi popasovať. Sú súčasťou tvojej cesty, prinášajú novú skúsenosť a netreba sa im vyhýbať. Nemá zmysel ísť nejakú cestu ak nie si schopný prijať nástrahy, ktoré na teba čakajú. Keď som si to uvedomil, pocítil som zmenu. S týmto vedomím som bol schopný kráčať oveľa pokojnejšie. Tiež som sa naučil, že nezáleží na tom koľko skúseností človek má, problémy a prekážky sa nájdu tam, kde ich vôbec nečaká.

     

    Ak by si šiel znova čo by si spravil inak, čo by si zmenil?

    Trošku väčší a pohodlnejší stan – počas dlhých zimných nocí to bolo potrebné. Lepší spacák pretože ten čo som mal rýchlo navlhol. Lepší batoh s pohodlnejším nosným systémom. Lepšie pohorky, lebo tie čo som mal už boli vychodené. Viac by som počas cesty oddychoval – počas mojej cesty jeden alebo dvakrát.

     

    A nakoniec čo by si odporučil nasledovníkom tvojho zimného prechodu?

    A je tu koniec... DevínHm… Pravdepodobne mnoho odporúčaní týkajúcich sa jedla, vybavenia, trasy… Chcel by som však špeciálne zdôrazniť dve veci. Po prvé – neste čo najľahší batoh. Na dlhej ceste sa počíta každý gram. Po druhé – v Poľsku máme príslovie „neskáč do hlbokej vody, ak nevieš plávať”, čo nám hovorí, že nemáme robiť veci, na ktoré nie sme pripravení. Neviem, možno máte na Slovensku podobné. Moja rada znie, aby každý prešiel kratšie cesty v zime predtým, než sa vydá na Cestu hrdinov SNP. Mám na mysli tak 100, 200 alebo 300 km v zime a snehu. Takto si urobí človek lepšiu predstavu o tom, čo ho čaká. S touto skúsenosťou bude pripravený na to, aby prešiel celú cestu. Myslím, že mnoho čitateľov môže mať ďalšie otázky týkajúce sa môjho zimného prechodu Cesty hrdinov SNP. Rád odpoviem, kontakty sú na mojej stránke. Nanešťastie je pre mňa jednoduchšie odpovedať po anglicky než po slovensky, ale stále sa učím :).

    Ďakujeme za tvoj čas a odpovede.

     

    Originál rozhovor v angličtine je možné stiahnuť >>tu<<.

    Web stránka www.lukaszsupergan.com {jcomments on}

    Pridaj komentár

    Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *