Teres a Richťo

Rozhovor: Myslím, že rozhodnutie podstúpiť túto cestu bolo jedno z najlepších, aké som v poslednej dobe učinil

Teres a Richťo

“Pochopil som, že cieľom bola samotná cesta. Tá cesta je príležitosť zamyslieť sa nad sebou, svojím životom. Vidieť mnoho krás našej nádhernej krajiny.”

Pomaly ale isto sa blíži zima a to je čas, kedy viacero ľudí začína uvažovať nad prechodom Cesty hrdinov SNP počas ďalšej letnej sezóny. Práve preto sme sa rozhodli priniesť ďalší rozhovor od úspešných absolventov CHSNP ešte v roku 2013. Ak by bol niekomu rozhovor málo, správy s terénu od Teres a Richťa nájdete tu.

 

Môžete sa na začiatok krátko predstaviť?

Teres: Mám 23 rokov, pochádzam zo Žiliny a študujem medicínu v Bratislave. Už od malička som aktívne športovala a v takej rekreačnej podobe mi to ostalo podnes. Lásku k horám vo mne prebudil najmä skauting, kde som spoznala aj Mareka (Richťa).

Richťo: Od Teres som o 2 roky starší a pochádzam z rovnakého mesta. Momentálne som doktorand na geografii na UK v BA. Už pár rokov takmer všetok svoj voľný čas delím medzi Teres a skauting 🙂

 

Kedy ste začali premýšľať nad absolvovaním Cesty hrdinov SNP?

Teres: Ja som sa o SNPčke dozvedela pred pár rokmi od Mareka. Vždy s kamarátmi rozprávali o tom, že by to chceli skúsiť a ja som sa zakaždým ozvala, že dúfam, že vezme aj mňa :). Potom sme v apríli tohto roku rozmýšľali, čo podnikneme v lete, že by to chcelo niečo poriadne, pretože je to možno moje posledné prázdninové leto. Ja som navrhla už toľko spomínanú SNPčku, a tak sme o tom začali spoločne uvažovať.

Richťo: Prvý raz som sa o ceste SNP dozvedel hneď v prvý týždeň na vysokej škole, čo bolo pred cca 7 rokmi. V jednej prednáškovej sále ktosi vyryl do lavice, že prešiel cestu SNP. Ešte v ten deň som si zistil, čo to je, a vtedy som si povedal, že raz by som ju chcel prejsť aj ja. Som rád, že sa to nakoniec podarilo.

 

Čo bolo impulzom, inšpiráciou pre absolvovanie Cesty hrdinov SNP, kto prišiel s týmto nápadom?

Teres: Pre mňa to bola jednak výzva zvládnuť takú dlhú cestu, ale najmä túžba prejsť krížom Slovensko a tak ho spoznať. Povedala som si, že sa nechcem zobudiť o 30 rokov s tým, že som ešte ani neprešla celým Slovenskom.

Richťo: Medzi našimi skautmi sa už pár rokov hovorilo, že keď raz bude čas tak prejdeme cestu SNP. Na všetko, čo sme nestíhali sme používali osvedčenú frázu: „Keď raz bude čas“. Ten čas nakoniec prišiel a my sme si uvedomili, že práve toto leto je tu možnosť, ktorá sa už nikdy nemusí zopakovať. Tak sme šli do toho.

 

Ako sa s tým vyrovnával ten druhý, ako si ho(ju) presvedčil(a)?

Teres: Myslím, že u nás je Marek ten predvídavejší, kto skôr vidí riziká a možné problémy. Ja sa pre niečo nadchnem a pozabudnem na možné prekážky, takže v tomto sme sa tak dopĺňali aj v našom rozhodovaní sa.

Richťo: Presviedčať nebolo treba. Obaja sme sa už dávnejšie rozhodli, že by sme raz túto cestu chceli prejsť. Trpezlivo sme čakali na vhodnú príležitosť.

 

Ako dlho trvalo než ste nápad zrealizovali?

Teres: Dlho sme nevedeli, či budeme mať v lete nakoniec toľko času, ako by sme potrebovali, a tak sme konečné rozhodnutie stále odkladali. Koncom júna sa ukázalo, že času nakoniec bude dosť, ale to sme už nestihli nič moc riešiť, lebo v júli sme odchádzali na 3 týždne na skautský tábor. Keď sme sa vrátili, mali sme asi týždeň na všetky prípravy.

Richťo: Samotné prípravy nám trvali tak 3-4 dni. Počas nich som dostal nejakú brušnú virózu, takže trasu a mnohé iné veci dostala na starosti Teres. Ja som len ležal a dúfal, že sa z toho čím skôr dostanem. Podarilo sa a mohli sme sa s jednodňovým meškaním vydať na cestu.

 

Hľadali ste si informácie o vašej nadchádzajúcej ceste, čo všetko vám pomohlo?

Teres: Určite na prvom mieste bol web cestasnp.sk, kde bolo množstvo materiálu od trasy, máp, cestopisov ľudí až po rady, čo so sebou brať, kde spať atď. Tiež sme využívali portál hiking.sk na hľadanie prameňov, či prístreškov po ceste.

Richťo: Už pár rokov som príležitostne sledoval váš portál. Našli sme tam hádam všetko, čo sme mohli potrebovať. Užitočné boli najmä články, ktoré hovorili o tom, čo si zbaliť. Keďže som pre chorobu nemal veľa času, tak som sa balil podľa nich.

 

Čo ste si hovorili po prvom dni pochodu?

Teres: Že budem vďačná za každý ďalší prejdený deň. Mne sa stala totiž taká vtipná vec, že som si hneď v prvý deň pravdepodobne zlomila alebo nalomila malíček na nohe, keď som prechádzala kúskom lesa v sandáloch. Okrem toho, že dosť bolel a opuchol, menila sa jeho farba z červenej na fialovú až modrú. A vtedy som si hovorila, že to hádam neskončím teraz hneď v prvý deň kvôli mojej hlúposti. Kráčala som teda ďalej aj cez bolesť (v strede lesa by toho človek aj tak moc neporiešil) a nakoniec sa malíček po pár dňoch spamätal a už sa tak neozýval. Nejako sa to vstrebalo medzi všetkým ostatným :).

Richťo: Po cca 6 hodinách šlapania som ležal pod stromom v centre Svidníka a Teres som opakoval, že tam chcem zomrieť 🙂 Blížiacu smrť odvrátil nanuk. Vedeli sme obaja, že práve začiatok bude ozaj najťažší. Prvý deň som si uvedomil, že ozaj uznávam všetkých, ktorí túto cestu prešli až do konca. Pochopil som tiež, že to nebude zadarmo. Tak to má byť, keby si tá cesta nepýtala žiadne obety a sebazapierania, tak by nesplnila svoj účel.

 

Väčšinu času ste šľapali len dvaja, nezačala u vás ponorka?

Teres: Napriek tomu, že sme to asi čakali, nič také neprišlo. Jasné, že sem-tam sme každý mali svoju náladu, ale to mávame aj v normálnom živote.

Richťo: Trocha som sa toho obával, ale žiadna ponorka ani iné podmorské plavidlo nás nezastihlo. Je však pravda, že po 10 dňoch som sa tešil, keď som videl spolubývajúceho Mareka, ktorý s nami prešiel od Telgártu po Kráľovu studňu. Potom sa k nám pridal ešte aj Bučo. Bolo fajn, že sme časť cesty mohli prejsť s nimi.

 

Kedy prišla tá skutočná kríza, kedy ste si začali hovoriť, že v najbližšej dedine to zabalíte?

Teres: Veľakrát sme mali krízu, najmä keď sme kráčali po najväčšom slnku a do toho ešte strácali značku. Ale nespomínam si, že by prišiel moment „teraz to už zabalím“.

Richťo: Neprišla. Aj keď drobných kríz bolo ozaj neúrekom. Najmä počas prvých dní. Ako som spomínal cesta SNP nie je zadarmo a to sme si uvedomovali každý jeden deň.


Ako ste sa vysporiadavali s vašimi krízami, a ako ich umocnilo nepriaznivé počasie ktoré ste zažívali?

Teres: Neviem, či sme si mohli priať lepšie počasie, v tom sme mali naozaj šťastie. Krízy však prišli aj tak. A ako sme sa s nimi vysporiadavali? Dávali sme si blízke ciele a tešili sa z maličkostí…mne asi najviac pomáhalo, že som vedela, že na to nie som sama. Bol tam aj Marek, ktorý ma vždy povzbudil alebo dobil energiu hrsťou čučoriedok :).

Richťo: Počasie vyšlo najlepšie ako mohlo. Ak bolo ťažko, tak neostávalo nič iné ako myslieť pozitívne a veriť. Raz potiahol jeden, inokedy druhý. Motivovali a povzbudzovali sme sa navzájom.

 

Čo s odstupom času hovoríte na vašu cestu, (bolo to až také krízové)?

Teres: Veľmi rada na ňu spomínam a vždy si poviem, ako nám bolo dobre a aká som vďačná, že som sa na ňu mohla vydať.

Richťo: Myslím, že rozhodnutie podstúpiť túto cestu bolo jedno z najlepších, aké som v poslednej dobe učinil. Rozhodne neľutujem. Práve naopak. Slovensko je krásna krajina, na spoznanie ktorej sa rozhodne oplatí obetovať nejaký ten čas.

 

Aké je pozerať sa na vlastné “Live” správy po návrate, vyvoláva to spomienky?

Teres: Je to milé čítať si o tom, čo človek prežíval pred mesiacom, aké mal starosti a radosti oproti tomu, čo prežíva v súčasnosti. A myslím, že tieto spomienky ocením ešte viac o pár rokov :).

Richťo: Práve na základe tých správ si dokážem vizualizovať, kde sme boli, keď sme ich písali, ako sme sa cítili a čo sme práve prežívali. Tie správy, aj keď ich nie je veľa, sú kúskom z nás. Spolu s fotkami a zážitkami je to mozaika spomienok z našej cesty.

 

Šli by ste zas, či chystáte podobne šialenú akciu?

Teres: Sú veci, ktoré treba v živote zažiť, ale niektoré stačí zažiť raz a treba skúsiť zasa niečo nové. Uvidíme, čo príde ďalšie, ale určite ma to nakoplo prijímať nové výzvy.

Richťo: Občas som si počas cesty hovoril, že keď to prejdeme, tak zabalím turistiku na klinec. To som samozrejme nemyslel vážne. Mal som však na mysli, že by som chcel podniknúť pre zmenu pár týždňovú výpravu na bicykloch. Nuž uvidíme.

 

Čo vám prinieslo Live sledovanie?

Teres: Možnosť podeliť sa o pekné zážitky z každého dňa s našimi blízkymi a priateľmi.

Richťo: Práve vďaka nemu sme sa stretli v Nízkych Tatrách s Orlom, ktorý šiel z opačnej strany. Vymenili sme si množstvo užitočných informácií.

 

Myslíte, že sledovanie ma význam aj pre plánovanie budúcich ciest ďalších turistov?

Teres: Myslím, že kto chce, vie z toho veľa vyťažiť. Ja sama som veľa tipov získala práve zo správ predchádzajúcich SNPčkárov.

Richťo: Určite áno. Či už sú to miesta na spanie, pramene alebo množstvo iného.

 

Čo ste si vzali z vašej cesty, čo vás najviac oslovilo, čo ste o sebe zistili?

Teres: Pochopila som, že človek toho naozaj nepotrebuje veľa k životu, že aj keby chcel, nemôže si všetko naplánovať a musí niekedy veci odovzdať niekam vyššie, a že práve tie neplánované veci vyjdú najlepšie. Spoznala som, aké je Slovensko krásne, a že sa oplatí prekonávať samého seba.

Richťo: Pochopil som, že cieľom bola samotná cesta. Tá cesta je príležitosť zamyslieť sa nad sebou, svojím životom. Vidieť mnoho krás našej nádhernej krajiny. Dokázať si, že keď niečo naozaj chceme, tak to dokážeme. Že dlhšia cesta ako z Dukly na Devín je niekedy od slov k činom.

 

Ak by ste šli znova čo by ste spravili inak, čo by ste zmenili?

Teres: Začala by som skôr riešiť Live sledovanie, aby sme sa mohli zapojiť od začiatku našej cesty :).
Richťo: Mentolové cukríky by som zjedol skôr ako sa stihli vo vrchlíku roztiecť a zalepiť polku batohu 🙂

 

 

Ďakujeme za rozhovor 🙂 Späť na NOVINKY{jcomments on}

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *