Rozhovor: Choďte naľahko! Každé kilo navyše vás zničí.

Oddych

“Nerád to priznávam, lebo to vyznie trocha nezodpovedne,  ale na cestu som šiel takmer nepripravený. Lepšie sa mi potom improvizovalo.”

Prinášame vám posledný tohtoročný rozhovorov s Janom, ktorý absolvoval Cestu hrdinov SNP ešte v lete. Ako sa mu cestovalo, čo musel premôcť a vytrpieť si, sa dozviete po prečítaní krátkeho článku.

 

Môžeš sa na začiatok krátko predstaviť?

Som 23 ročný informatik zo Žiliny, ktorý má rád prírodu, šport a extrém. Keď práve nie som na horách, tak sedím v kancelárii, kde pracujem ako programátor.

Kedy si začal premýšľať nad absolvovaním Cesty hrdinov SNP a čo bolo tým impulzom, aby si vyrazil?

Premýšľať som začal asi pred dvoma rokmi, nie však konkrétne o ceste SNP. Pôvodne som plánoval absolvovať jeden až dva týždne  pochodu niekde cez slovenské hory. Pre Cestu hrdinov SNP som sa rozhodol asi v tom momente, ako som sa dozvedel o jej existencii. Kamarát ju absolvoval rok predo mnou.

Ako sa s tým vyrovnávalo okolie, presviedčal si niekoho aby sa k tebe pridal?

Okolie sa s tým vyrovnávalo spočiatku ťažšie, najmä rodina. Priatelia ma skôr povzbudzovali. Zo začiatku som sa snažil niekoho zohnať, neskôr som mal sľúbenú spoločnosť na Nízke Tatry, čo neskôr padlo kôli zlému počasiu. V konečnom dôsledku ale neľutujem že som šiel sám, lebo som mal aspoň možnosť viac komunikovať s ľuďmi čo som stretával po ceste.

Ako dlho trvalo od prvej myšlienky až si nápad zrealizoval?

Ako som už spomínal, boli to približne dva roky, počas ktorých sa myšlienka formovala a vyvíjala. Od rozhodnutia vydať sa konkrétne  na túto cestu to bolo pár mesiacov.

Hľadal si informácie o nadchádzajúcej ceste, čo všetko Ti pomohlo?

Nerád to priznávam, lebo to vyznie trocha nezodpovedne,  ale na cestu som šiel takmer nepripravený. Lepšie sa mi potom improvizovalo. Mal som základné veci na prežitie a každý deň som si pozrel trasu na následujúci deň. Pred odchodom z domu som si zisťoval iba všeobecné informácie o ceste, ktoré som našiel prevažne na stránke cestasnp.sk.

Čo si si hovoril po prvom dni pochodu?

Po prvom dni som bol ešte plný elánu, aj keď nohy trocha pobolievali. Tesne pred dorazením do útulne na Čiernej Hore ma vystrašila búrka a bol som šťastný že som ju prežil už v suchu a teple. Cítil som vo vzduchu dobrodružstvo a to som ešte netušil, čo všetko ma čaká.

Ako si sa vyrovnával so šľapaním osamote?

Niekedy som si to skoro neuvedomoval, hlavne keď som stretával iných turistov. Horšie to bolo keď bolo zlé počasie a niekedy som celý deň nevidel jediného človeka. Potom si každý okoloidúci užil dlhé rozprávanie o mojich príhodách. A o to viac som si vedel vážiť každé stretnutie. Paradoxne som ale najväčšiu samotu pocítil posledný deň, keď som prechádzal Bratislavou. Bolo tam síce veľa ľudí, s ktorými som si ale nemal čo povedať. Na horách je úplne iná mentalita. Je to celkom iný svet.

Prišla na teba kríza? Začal si si hovoriť, že v najbližšej dedine to zabalím?

Kríza prišla, ale o tom že by som to zabalil som neuvažoval. Povedal som si, že kým budem môcť položiť jednu nohu pred druhú, tak pôjdem ďalej. Moja kríza spočívala v tom, že som sa stratil, nemal som GPS a značenie v tých miestach bolo katastrofálne. Tak som si vyčerpaný hľadaním cesty ľahol do trávy, asi hodinku som si zdriemol a oddýchnutý som asi po pol hodine cestu našiel.

Ako si to dokázal zahnať, vysporiadať sa s tým? Čo nepriaznivé počasie?

Nepriaznivé počasie ma vedelo občas pekne vytočiť, aj som si zanadával, ale čo ma vedelo z toho vždy dostať bola nejaká suchá teplá miestnosť. Keďže mi z 28 dní pochodu asi 20 dní pršalo a väčšinu ostatných dní bola aspoň búrka, tak som si časom celkom zvykol, aj keď vybavenie si to odnieslo, keďže som sa nemal kedy vysušiť, batoh mi doslova obrástol machom.

Čo s odstupom času hovoríš na Cestu, bolo to až také krízové?

Bola to v prvom rade veľmi cenná skúsenosť do života. Ľahké to nebolo, ale nebolo to našťastie neprekonateľné a po pravde som teraz hrdý, že som to dotiahol do konca aj keď som bol sám a mal som také počasie, aké som mal.

Aké to je pozerať sa na vlastné “Správy z terénu” po návrate? Vyvoláva to spomienky?

Je to úžasný pocit. Úplne si vybavujem situácie a miesta, kde som tie správy písal. Od návratu som si už niekoľkokrát prečítal všetky správy.

Šiel by si zas či chystáš podobnú šialenú akciu?

Zatiaľ konkrétne plány nie sú, ale určite by som neostal pri latke nastavenej na 750 km. Raz to snáď prekonám. Uvažoval som aj nad prejdením ostatných zahraničných úsekov európskej trasy E8.

Čo Ti prinieslo Live sledovanie?

V prvom rade som mohol takýmto spôsobom komunikovať s rodinou a priateľmi. Zároveň to je taký môj denník, ktorý keď si čítam, vybavujú sa mi aj veci, ktoré tam napísané nie sú.

Myslíš že sledovanie ma význam aj pre plánovanie Cesty hrdinov SNP?

Určite môže pomôcť, keď si človek prečíta, do akých situácií sa môže na ceste dostať a na čo by sa mal pripraviť. Tiež som si prečítal správy mojich predchodcov, čo bolo pre mňa vzrušujúcim vtiahnutím do tej tuláckej atmosféry.

Čo si si vzal z tvojej cesty, čo Ťa najviac oslovilo, čo si o sebe zistil?

Z cesty som si odniesol mnoho nových známostí, zážitkov a skúseností. Veľmi dôležité zistenie pre mňa bolo, že svet nie je až taký zlý, za aký som ho dovtedy považoval. Veľmi veľa ľudí mi pomohlo, či už materiálne, poskytnutím strechy nad hlavou, alebo jednoduchým povzbudením.

Ak by si šiel znova čo by si spravil inak, čo by si zmenil?

Ja si myslím, že nič meniť netreba. Stačí, že sa zmenia okolnosti a bude to úplne nová cesta s novými ľuďmi a novými zážitkami. Možno by som bral iné počasie, čo ale neovplyvním.

Máš ešte nejakú radu, pre tvojich následovníkov?

Moja najvačšia a najdôležitejšia rada je: ,,Choďte naľahko!“. Môj batoh spolu s digitálnou zrkadlovkou a plným stavom zásob stravy a tekutín vážil okolo 15kg. Nebolo asi nič, čo by mi chýbalo, skôr by som sa vedel ešte niektorých vecí zbaviť. Občas mi prišlo vtipné, keď som stretával turistov na dvojdňovej túre s 25kg batohmi. Každé kilo navyše vás zničí.

Druhá rada je, aby ste sa prehrýzli cez krízu, ktorá väčšinou príde 4-6 deň. Máte pocit že už neurobíte ani krok, odchádzajú kĺby a v hlave sa miešajú rôzne pocity. 4. deň večer som mal opuchnutú kompletne celú pravú nohu z alergickej reakcie na včelu, kolená ma neuveriteľne boleli a pri akomkoľvek pohybe sa mi tlačili slzy do očí. Odvtedy sa stav už nezhoršoval a po pár dňoch si telo na to všetko zvyklo a išlo sa mi už omnoho lepšie.

{jcomments on}

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *