Vápenná

Rozhovor: Bol to najlepšie strávený čas v mojom živote

Vápenná

“Moja láska k horám sa za tých 30 dní zmenila na vášeň, možno až závislosť. Podarilo sa mi oddýchnuť si od ruchu mesta, zregenerovať, nabrať nových síl. Spoznal som lepšie Slovensko, krásy, ktoré ukrýva, ľudí, ktorí na Slovensku žijú.”

Pomaly ale isto sa nám blíži koniec ďalšieho roka a s radosťou vám prinášame ďalší zo série rozhovorov s absolventmi Cesty hrdinov SNP. Tento krát sa začítate do putovania trojice skautov Izziho, Radoša a Žufane.

 

Môžete sa na začiatok krátko predstaviť?

Izzi: Moje oficiálne meno je Dominika a IZZI je moja skautská prezývka. Mám 22 rokov, som skautka, študujem štvrtý ročník medicíny na UK a turistika je mojou vášňou asi od mojich štyroch rokov.

Radoš: Som skaut, rovnako ako IZZI a Žufana. Moja skautská prezývka je Radoš, normálne sa volám Rado. Študujem medicínu, voľný čas strávim najradšej pri dobrej knihe, hudbe, jedle, alebo túlaním sa po horách.

Žufana: Človek z mäsa a kostí, ktorého celkovo nazývajú Miroslav Krajčovič, skautským menom Žufana. Momentálne študentom psychológie so záujmom o počítačové technológie. Rád teda trávim čas za počítačom, ale aj na cestách v prírode.

 

Kedy ste začali premýšľať nad absolvovaním Cesty hrdinov SNP?

Izzi: Nad absolvovaním cesty som začala uvažovať pred rokom, keď som sa o nej dozvedela vďaka ďalším dvom skautom, ktorí sa ju pokúsili prejsť, bohužiaľ neúspešne.

Radoš: Myslím, že to bolo niekedy v máji minulého roku (2012)

Žufana: Už dávnejšie som chcel zažiť dobrodružstvo putovania krajinou, za hranice svojich možností. Reálnejšie kontúry to však dostalo doslova zo dňa na deň.

DrinaJánošiková bašta

 

Čo bolo impulzom, inšpiráciou pre absolvovanie Cesty hrdinov SNP, kto prišiel s týmto nápadom?

Izzi: S nápadom som prišla ja a a impulzom bolo zistenie, že niečo ako Cesta hrdinov SNP existuje. Najprv som sa od spomínaných priateľov-skautov dozvedela o ceste. Potom som narazila na túto stránku a stačilo pár minút, aby som sa dokonale namotala 🙂

Radoš: S týmto nápadom prišla IZZI. Inšpiráciou nám boli naši dvaja kamaráti/skauti, ktorí išli po Ceste hrdinov SNP minulý rok. IZZI to veľmi zaujalo, prebrúsila niekoľko blogov o Ceste a taktiež aj webovú stránku Cesty. Čoskoro do toho zatiahla aj mňa a neskôr aj Žufanu.

Žufana: Inšpiráciou bol jeden „krátky“ celodenný výlet na Pajštún, kedy po jeho absolvovaní som si uvedomil, že chcem putovať trochu dlhšie než len jeden deň. A len tak som si pozrel Štefánikovú magistrálu, mysliac si, že sa tak volá celá cesta od kraj po kraj Slovenska. S touto konkrétnou cestou, čo sme absolvovali prišla IZZI, ja som sa k nim iba pripojil. Predsa len sa človeku ľahšie cestuje v skupine.

 

Ako sa s tým vyrovnával ten druhý, ako si ho(ju) presvedčil(a)?

Izzi: S Radošom už spolu chodíme nejaký ten rôčik a keďže sme z jedného cesta, nebolo ho treba dlho presviedčať. Žufana sa k nám pripojil náhodou asi týždeň pred plánovaným začiatkom cesty a tiež ho nebolo treba vôbec presviedčať. O Ceste SNP vedel dlhšie ako ja s Radošom a už niekoľko rokov ju chcel prejsť, čo sa mu však teraz nepodarilo, no verím, že na budúci rok ju dokončí.

Radoš: Je vcelku zaujímavé, že IZZI musela presviedčať mňa. Ale veľmi som sa nebránil. Cesta ma veľmi lákala, mal som určité pochybnosti, hlavne kvôli mojej fyzickej kondícii a nie moc dobrej turistickej výbave. Počas zimy sme však na sebe trocha zapracovali a moje obavy sa začali rozplývať.

Žufana: Fuh, tak na toto neviem jednoznačne odpovedať. Radoš aj IZZI boli rozhodnutí a pridal som sa k nim skoro na poslednú chvíľu, takže som nemusel nikoho presviedčať. A ani seba, pretože keď sa pre niečo nadchnem, aj hora mi uhne z cesty.

Chata VolovecNa Osadníku

 

Ako dlho trvalo než ste nápad zrealizovali?

Izzi: O Ceste hrdinov SNP som sa dozvedela asi v máji minulého roku. Pôvodne sme ju chceli s Radošom odložiť na leto po štvrtom ročníku školy, no v zime sme sa definitívne rozhodli, že vyrážame už tento rok v júli a začali sme sa pripravovať.

Radoš: V podstate rok.

Žufana: Môj osobný cieľ/nápad/sen sa mi splnil po niekoľkých rokov a keďže som sa nepodieľal moc na organizácii nápadu, tak by sa dalo povedať, že od rozhodnutia ísť a po skutočný odchod neubehlo veľa dní.

 

Hľadali ste si informácie o vašej nadchádzajúcej ceste, čo všetko vám pomohlo?

Izzi: Ja som bola myšlienkou prejsť Cestu hrdinov SNP taká nadšená, že počas zimy sa mi podarilo prečítať hádam všetky blogy o SNPéčke, ktoré sa na internete dajú nájsť, niekoľkokrát som na  mape na Hiking.sk prstom prešla celú trasu, takže som už vrcholy poznala hádam naspamäť a články na tejto stránke som prečítala x-krát. Užitočné informácie z nich nám veľmi pomohli pri plánovaní.

Radoš: Informácie hľadala predovšetkým IZZI. Ako som už spomínal, prečítala niekoľko blogov, hádam celú stránku CestaSNP.sk a tiež príspevky ľudí, ktorí sa zúčastnili on-line sledovania.

Žufana: Prečítal som si jeden alebo dva staršie blogy, no viac sa mi nedalo. Už aj ja som chcel zažívať tie dobrodružstvá a nechcel som sa ani pripraviť o prekvapenia. Takže som toho veľa nenaštudoval. Pri plánovaní nám asi najviac pomohol tento web, kde je veľa informácií a mapa na hiking.sk.

Pachov lesný xylofónPod Nižnou záhradou na okraji Slovenského Raja

 

Čo ste si hovorili po prvom dni pochodu?

Izzi: Prvý deň sme z Dukly vyrazili dosť neskoro a došli sme len kúsok za Medvedie, takže za pravý prvý deň by som označila až ten druhý, keď sme dorazili na Čiernu horu. Vtedy sme si len zvykali na batohy a dlhú chôdzu. Ja osobne som bola unavená, boleli ma ramená a chodidlá, no vravela som si, že postupne to bude lepšie a aj to tak bolo.

Radoš: Po prvom dni nič. Prešli sme totiž len kúsok do Medvedieho. Po druhom dni to už bolo ale iné. Prišli sme na Čiernu horu pri Svidníku. Plecia boleli, nohy tiež. Náladu nám však zdvihol pohľad na večernú krajinu z rozhľadne. Vtedy som si vravel, že ak nás na každom kopci, ktorý sa nám podarí vyjsť, čaká takéto niečo, tak sa určite oplatí Cestu prejsť až do konca.

Žufana: V pohodeeeee =)

 

Väčšinu času ste šľapali len dvaja, nezačala u vás ponorka?

Izzi: Približne polovicu cesty sme šľapali traja. Nejaké to napätie tam určite bolo, keďže sme si so Žufanom veľmi tempovo nesedeli, no dalo sa to zvládnuť.

Radoš: Vlastne sme polovicu času šľapali traja, v Donovaloch sa s nami musel Žufana žiaľ rozlúčiť. Určite sa v našej malej parte sem – tam vyskytli napätejšie chvíle, ale ponorkou sa to nazvať nedalo.

Žufana: Ako už bolo povedané, do polovice cesty sme kráčali traja. Skôr by sa dalo hovoriť o 2 + 1, nakoľko som mal najhoršiu kondičku a výrazne som zaostával za nimi. Vždy sme sa ale čakali na nejakom bode. A keďže Radoš a IZZI sú spolu už nejaký ten čas, asi u nich ponorka nebola.

Veľká VápenicaŠtefánička

 

Kedy prišla tá skutočná kríza, kedy ste si začali hovoriť, že v najbližšej dedine to zabalíte?

Izzi: Nikdy. Ja som bola tak silno namotivovaná cestu prejsť, že jediné čo by ma mohlo donútiť to zabaliť, bolo počasie a to nám našťastie prialo.

Radoš: Neprišla. Teda aspoň čo sa týka mňa. Myšlienka, že predo mnou je stále niečo nové a nepoznané, mi dokázala zakaždým dodať dosť síl, aby som mohol pokračovať ďalej.

Žufana: Vyzerá to tak, že som mal krízu každý deň, okrem toho prvého.

 

Ako ste sa vysporiadavali s vašimi krízami, a ako ich umocnilo nepriaznivé počasie ktoré ste zažívali?

Izzi: Ja osobne som krízu nemala a pravý upršaný deň sme mali len jeden jediný a to sme sa ukryli na chate Volovec, kde bolo veľmi príjemne.

Radoš: Nedá sa povedať, že by nás postretli nejaké krízy, veľké určite nie. Počasie sme prvý týždeň mali priam ukážkové, ani horúčavy, ani zimu, chvíľu nám pršalo na Dukle. Vďaka tomu si plecia aj nohy lepšie zvykli na vyššie nároky, i keď miestami protestovali riadne.

Žufana: Nepriaznivé počasie sme ani veľmi nemali a osobne som to ani nevnímal. Nie je nepriaznivé počasie, len zle oblečení ľudia. Pri kríze som sa snažil prekonať sám seba. Nechcel som to vzdať, chcel som ísť ďalej. Pomáhalo mi, keď som si pozrel mapu, čo všetko som už prešiel.

Niekde pri DerešochChabenec

 

Čo s odstupom času hovoríte na vašu cestu, (bolo to až také krízové)?

Izzi: Pre mňa to bol najlepšie strávený čas v mojom živote. Hory, lesy, lúky, výhľady, prebúdzanie sa v prírode, dobrosrdeční ľudia – to všetko stálo za tú námahu. Spomienkami sa stále vraciam späť na červenú značku a mám pocit (a asi to nebude len pocit), že ona sa stala mojim druhým domovom.

Radoš: Mojou najväčšou krízou na Ceste bola séria búrok, ktorá nás najprv priklincovala v Úhornianskom sedle a nechcela nás odtiaľ pustiť. Ďalšia búrka nás sprevádzala skoro celý čas, ako sme išli zo sedla na chatu Volovec. Lialo ako z krhly, nad hlavami nám hrmelo, topánky sme mali plné vody. Pončá však dokázali nás aj naše batohy udržať vcelku v suchu, takže sme sa na chate mohli prezliecť a v pohode si oddýchnuť. Zvyšok nášho putovania nás sprevádzalo už len pekné počasie a tak sa nám vyhýbali aj krízy.

Žufana: S odstupom času sa negatívne zážitky trochu obrúsia, takže až také krízové to nebolo. Ani po psychickej ani po fyzickej stránke. I keď je pravda, že fyzicky som bol na tom horšie a keď znova a znova a znova uvažujem o svojom rozhodnutí, som rád že som nedokončil. Myslím si, že by som pri ďalšom pokračovaní utrpel dlhotrvajúce zdravotné problémy. Treba to brať pozitívne a teším sa o rok na dokončenie. To je teraz mojím cieľom.

 

Aké je pozerať sa na vlastné “Live” správy po návrate, vyvoláva to spomienky?

Izzi: Správy som si čítala už niekoľkokrát a vždy sa mi pred očami pri ich čítaní živo vynorili miesta, ktoré sme videli a situácie, ktoré sme zažili.

Radoš: More spomienok. Správy som si prezrel už niekoľkokrát. Môžem vďaka nim opäť kráčať Čergovom, obdivovať západ slnka v Nízkych Tatrách, prespávať na hrade Dobrá Voda. Je to ako znova prechádzať Cestou SNP, tentokrát z domova.

Žufana: Spomienky, obrazy, zvuky, úsmev, nálada, vôňa, šťastie, odpočinok, cesta, zážitky, vtip, obdiv…

Kráľová studňaVyšehrad

 

Šli by ste zas či chystáte podobne šialenú akciu?

Izzi: Ja by som kľudne išla zas, no na budúci rok už máme s Radošom mesiac povinnej letnej praxe v nemocnici, takže prázdniny budú kratšie a preto musíme zvoliť niečo časovo menej náročné. Už máme v pláne Oravskú Maguru spolu s Malou Fatrou. A možno k tomu pridáme aj Veľkú Fatru 🙂

Radoš: Áno, šli by sme ešte raz. Hoci aj celú a v smere Devín – Dukla. Bohužiaľ, na niečo také nám teraz nezostáva dosť času kvôli škole. Určite sa však na niektoré miesta opäť vrátime, veľmi sa nám páčil napríklad Čergov, Bardejov, či Veľká Fatra. A ak by sa podarilo, na leto plánujeme hrebeňovku Oravskej Magury a Malej Fatry.

Žufana: Už plánujem, minimálne dokončiť cestu z Donovalov na Devín a potom niekedy to prejsť bez prerušenia.

 

Čo vám prinieslo Live sledovanie?

Izzi: Live sledovanie bolo naším spojením s rodinou, veľmi nás povzbudzovali komentáre, ktoré nám písali príbuzní a priatelia a vďaka správam môžeme opäť v spomienkach prežiť celé putovanie. Super bolo sledovať SNPéčkarov, ktorí išli pár dni pred nami.

Radoš: Povzbudenie od rodiny, známych, priateľov.

Žufana: Bolo to neskutočne povzbudzujúce, keď sme si prečítali ako nám niekto drží palce, ako nás niekto povzbudzuje a praje šťastnú cestu. Cítili sme, teda aspoň ja, určitú hrdosť že sme na ceste a vlialo nám to do žíl novú energiu. Fakt zážitok.

Sklenianské lúkyVápeč

 

Myslíte že sledovanie ma význam aj pre plánovanie budúcich ciest ďalších turistov?

Izzi: Ja som sa o to pôvodne pokúšala, no nakoniec som usúdila, že každý má veľmi individuálne tempo a tiež iné počasie na trase, takže na plánovanie sú skôr vhodnejšie články na stránke.

Radoš: Áno, aj keď viac informácií by určite získali z článkov na stránke Cesty hrdinov SNP. Môžu však pomôcť pri plánovaní dĺžky úsekov na jeden deň, upozorniť na niektoré prístrešky, možnosti nocovania, atď…

Žufana: Určite áno, nakoľko sa dajú získať aktuálne informácie ohľadom cesty, či je dobré niečo obísť, kde sa blúdi, či je prameň ešte funkčný a tak. No najviac to pomáha psychicky. Zdielať s niekým svoje zážitky je úžasná vec.

 

Čo ste si vzali z vašej cesty, čo vás najviac oslovilo, čo ste o sebe zistili?

Izzi: Cesta ešte viac prehĺbila moju lásku k horám, podarilo sa mi vďaka nej viac spoznať Žufanu a s Radošom sme zistili, že nám to spolu šlape po každej stránke 🙂

Radoš: Moja láska k horám sa za tých 30 dní zmenila na vášeň, možno až závislosť. Podarilo sa mi oddýchnuť si od ruchu mesta, zregenerovať, nabrať nových síl. Spoznal som lepšie Slovensko, krásy, ktoré ukrýva, ľudí, ktorí na Slovensku žijú. Verím, že ja a IZZI sme Žufanu lepšie spoznali a naše priateľstvo s ním sa prehĺbilo. Ako už IZZI napísala, zdá sa, že nám to šlape po každej stránke a dúfam, že ma s ňou čaká ešte mnoho spoločných kilometrov 🙂

Žufana: Lepšie som spoznal sám seba, čo som, kto som, čo chcem, svoje limity a hranice. Zistil som, že Slovensko je naozaj krásna krajina, ktorá má čo ponúknuť nielen našincom, ale aj všetkým ľuďom sveta. Zistil som, že dobrí ľudia ešte nevymreli a stále žijú medzi nami. Tiež som zistil, že mať skutočných kamarátov, ehm, priateľov, je lepšie než, než soľ z rozprávky Soľ nad zlato.

Havrania skalaDevín

 

Ak by ste šli znova čo by ste spravili inak, čo by ste zmenili?

Izzi: Nič by som nemenila, všetko bolo tak ako malo byť 🙂

Radoš: Nič. Viac k tomu povedať neviem. Mali sme krásne počasie väčšinu trasy, obrovskú hromadu šťastia. Vyšla nám hromada vecí, ktoré spočiatku vyzerali ako náhoda, keď sa však na to pozerám s odstupom času, vyzerá to, ako by nad nami niekto bdel. Anjeli strážni museli mať s nami riadnu kopu práce 🙂

Žufana: Rozhodne by som popracoval na kondičke. Nedá sa len tak z ničoho nič po dvoch rokoch prakticky bez riadneho pohybu ísť na niečo takéto. Rovnako aj vybavenie treba zlepšiť. Rozflákané kanady nie je najlepšia obuv, staré vojenské ponožky už vôbec nie. A keď si spomeniem na svoj batoh Exitus, ani neviem, čo si o tom mám myslieť. No ale asi najviac mi treba stan. Takže okrem lepšieho vybavenia a kondičky asi nič. A rozhodne by som nemenil svojich spoločníkov a spolupútnikov. {jcomments on}

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *