Reminiscencie, porovnania, rady a úvahy o Ceste hrdinov SNP

Neverím v náhody. Neverím, že udalostí sa stávajú  „len tak“, bez príčiny, súvislosti … Verím, že v priebehu každej udalosti vytvárame predpoklad pre vznik tej nasledujúcej. Volám sa Rudolf Pado a v roku 1986, od 18.7. do 13.8, sme za 23 dní, s Ondrejom Jurčom, prešli Cestu hrdinov SNP z Devína na Duklu. Stalo sa tak pred 25 rokmi, v čase, v ktorom neexistovali žiadne významné náznaky, že socializmus niekedy skončí a zdalo sa, že všetko to čo nás obklopovalo – v prírodnej či mentálnej rovine – bude naším jediným a trvalým životným priestorom. A v tomto  jedinom priestore  sa musíme pokúsiť nájsť zmysel života.

 

Práve preto, že prešlo 25 rokov od nášho „dobrodružstva“ a ja som úplnou náhodou (v ktorú neverím) objavil túto internetovú stránku, pokúsil som sa napísať tento, možno pre niekoho nesúrodý, článok, prinášajúci zmes úvah, postrehov a názorov.

Vrátim sa však k neexistencií náhod.

K turistike som sa dostal úplnou náhodou – nechala ma frajerka (stroho a bez hlbšej analýzy dôvodov) a ja ako romantik a vyznávač J. Préverta („Tri zápalky po sebe zapaľujem do noci …“), bol som z toho dosť „rozbitý“. A vtedy, zopár kamarátov zo strednej školy našlo recept na zabudnutie: turistiku. Naša prvá túra mala asi 40 km a po jej absolvovaní väčšina s turistikou skončila, ja som začal. Mal som niečo cez 15 rokov a z Tatier som  poznal Studenovodské vodopády a cukráreň v Starom Smokovci (stále existujúca v budove vedľa rozostavaného torza domu kultúry), lebo ďalej sa mojim rodičom už nechcelo …

V roku  1985 sme si s Ondrejom vymysleli „Expedíciu  Slovenský raj“. Išlo o „vážny“ 9-dňový „podnik“, ktorého cieľom bolo kompletne prejsť tento národný park. Išlo o tak dôležitú akciu, že moja sestra nám dokonca vyšila vlajku, ktorú sme mali pripevnenú na tyči pri stane. Počas akcie boli určené dve základne: Dedinky a Kláštorisko (vtedy tu bol ešte dovolené stanovať). Pôvodné osadenstvo expedície – 4 ľudia – sa po legendárnej túre Dedinky – Matka Božia – Dedinky scvrklo na 2 ľudí: Ondreja Jurča a moju osobu. A takto to ostalo po dlhé nasledujúce roky.

A konečne sme pri neexistencií náhod.

Práve  počas „Expedície Slovenský raj“ sme „objavili“ smerovník na ktorom bolo uvedené „Cesta hrdinov SNP“ (C- H- SNP).  Od tejto chvíle mi táto záležitosť neprestala vŕtať v hlave …

(rovnako v roku 1986 pri príchode na Duklu sme objavili panel o akejsi diaľkovej ceste  – najdlhšej v krajinách východného bloku – „Eisenach – Budapešť (2 695 km), ktorú sme následne taktiež absolvovali rozdelenú na tri úseky … ).

O predchádzajúcej a dnešnej dobe

Je také motto: „Len to je stratené, čoho sa vzdáme“.  A je to pravda. Každý z nás rozhoduje o tom, aké sny si splní. To všetko ostatne sú len reči, psychologické barličky, výhovorky …, aby sme si zdôvodnili neschopnosť sny plniť resp. fakt, že nám na tom až  tak nezáleží. To samozrejme neplatí pre sny, ktoré nevychádzajú z našich reálnych fyzických a mentálnych možností, spoločenských podmienok …

Prežil som polovicu života v socializme a druhú polovicu  v rannom kapitalizme. Mám s čím porovnávať.

NDR, Maďarsko, Poľsko … to bol maximalistický životný akčný rádius väčšiny z nás. Alpy, Pyreneje, … nieto ešte Himaláje, cesta do Compostely …., boli sny, ktoré boli zakázané a nesnívané.

V horách, na táboroch Stromu života … sme hľadali zmysel života, hľadali možnosť chvíľu voľne dýchať … v obmedzenom a hranicami vytýčenom životnom  priestore.  Bol to plán na nasledujúcich 50 rokov (aspoň sme to tak realisticky videli a cítili).

Zmyslom sa stávalo vystupovať na tie isté kopce z rôznych smerov, križovať diaľkovými trasami Československo resp. strednú Európu …  Dnes je to úsmevné, ak niekomu poviete: „Bol som 17-krát na Kráľovej holi“. „A načo?“ nasleduje otázka. „Lebo sa na ňu dá vyjsť z rôznych strán, rôznymi údoliami, hrebeňmi …, lebo pre nás to bol jeden z dostupných  Elbrusov, Eigerov … náš jediný možný spôsob žitia“.

Neviem, či by mojim snom bola práve C- H- SNP,  ak by som mal v roku 2011 sedemnásť rokov. Svet je veľký, úžasný a absolvovať C-H-SNP dnes môže vyzerať, pri pretlaku iných ponúk a výziev,  banálne a nezaujímavo.

Preto iné motto: “Nie oko robí horu veľkou alebo malou, ale ľudské srdce“ prezrádza, že pre akúkoľvek činnosť je dôležitý náš individuálny motív pre túto činnosť, než jej všeobecné spoločenské hodnotenie.

O tom s kým ísť a s kým nie

Aj na tomto webe je možné sledovať pokusy jednotlivcov o prejdenie C-H-SNP. Možno som už príliš starý, ale nepokladám tento prístup za rozumný a zďaleka nejde len o bezpečnostné  dôvody (a to napriek existencií mobilov).

Pohyb po akejkoľvek diaľkovej trase nie je len cestou fyzickou krajinou, ale predovšetkým cestou do seba. Cestou, ktorá vyvoláva v každom duševne zdravom jedincovi isté emócie, evokuje zážitky … a je fajn, ak je s kým deliť sa o tieto „produkty“ duše. Často je to taktiež cesta k partnerovi či od partnera (a tu nemyslím vyslovene vzťah medzi dvoma ľuďmi opačného pohlavia, ale aj rozmer priateľstva …), lebo hory, aj keď to mnohí budú popierať, v ľuďoch všetko dobé i zlé násobia, vyplavujú skryté emócie … „Na ceste“ sa nemôžeme dlhodobo  ocitnúť s kýmkoľvek. Cesta ľudí buď spojí alebo navždy rozdelí.

Mnohí teraz povzdychli: „Vieš aké je ťažké niekoho na také niečo nahovoriť?“ Viem! Žijeme v dobe obrovského prebytku ponúk na trávenie voľného času, ľudia sledujú rôzne životné ciele (od budovania kariéry … až po neviem čo). Ale v roku 1986 to bolo rovnako ťažké!

Na C-H-SNP s nami malo vykročiť množstvo našich rovesníkov, ale s blížiacim sa dátumom  sa ich počet zmenšoval, až sa napokon zúžil na dvoch.

Dnes viem, že väčšina ľudí radšej sníva, než veci naozaj uskutočňuje … Je to pohodlnejšie, nerizikové … ľudia radšej hľadajú výhovorky, než aby hľadali silu. Je to ako v romantických filmoch: väčšina ľudí ich pozerá, chcela by také niečo prežiť …, ale v skutočnom živote nevedia rozpoznať romantiku aj keby im sedela na kolenách.

Problém je aj vtom, že časť ľudí označuje za svoj sen niečo, čo v podstate nie je ich snom …, ale skôr snom ich partnera, kamaráta …

Moja rada preto znie: Ak je C-H-SNP Tvojim snom, hľadaj človeka s tým istým snom. Ver mi, existuje!

O výstroji a výzbroji

Mnohí z Vás sa sťažujú, že ich trápia ťažké batohy. Zastávam však názor, že práve kvalita výstroje v porovnaní  rokov 1986 a 2011 vytvára pre potenciálnych pútnikov značnú „technologickú výhodu“. Skúsim opísať niektoré súčastí výstroje v roku 1986:

Batohy: Krosná (hliníková konštrukcia a v nej vložený textilný vak, žiadne postranné remienky, úzke popruhy, batoh okamžite premokal, všetko muselo byť v igelitových taškách a tie boli luxusným tovarom), aj batohy tohto typu boli nedostatkový tovar

Oblečenie: základ flanelová košeľa, nohavice (elastické nohavice neboli), značná časť ďalšieho oblečenia bola z umelých vlákien, sveter od maminky, tepláková súprava …

Obuv: ťažká obuv bola z dvoch zdrojov (vibramy šité vo V. D.  Podtatran alebo konfekčné z monopolnej siete „obuv“), ľahká – tzv. „maratónky“ – jeden manufaktúrne vyrábaný druh …

Stan: ak ste nechceli vláčiť 10 – 15 kg stan s trubkami, tak „nula bodov“, expedičné stany boli luxusný výrobok, my sme mali 2 vojenské  celty, ktoré sa dali spojiť gombíkmi a vznikol ihlan z ktorého každému nad 175 cm trčali nohy (opýtajte sa tých, čo boli na povinnej vojenskej službe)

Spací vak: verzia s perím alebo  akousi umelou hmotou, veľký objem a váha

Varenie: pozinkovaná krabička, tabletky tuhého liehu v balení po 100 g (10 ks) – 1 škatuľka/cca 1 deň, „ešúst“(hliníková nádoba), lyžica …

Bola to skrátka kombinácia zlého batohu, veľkej váhy výstroje  a oblečenia putujúcich, ktoré malo veľmi ďaleko  od „membránových“ vetroviek …

Dovolím si tvrdiť, že dnešná výstroj a výzbroj umožňuje komfortný pohyb a pokiaľ človek neberie zbytočnosti (čo je v rámci SR úplne nepochopiteľné), tak  by nemal mať neprimerane veľký batoh.

O strave

Strava bola dosť jednoduchá: instantné polievky, puding, krupicová kaša, špagety s „landšmítom“ (konzerva), mlieko sme mali sušené (podpultový tovar – niekoľko mamičiek s malými deťmi, ktoré to „fasovali“ na lekársky predpis,  nám odložilo zopár škatuliek) + rôzne druhy pečiva, konzerv … dokupovaných cestou. Pitie: voda, voda so šumienkou (100 %-ná umelina), „žlté“ malinovky, kofola …

Varili sme len večer. Na raňajky sme si občas nechali studený – „anglický“ – puding.

Dnes by som stravu absolútne „neriešil“. Po trase dostatočná sieť obchodov, s nekonečnou otváracou dobou a nepomerne pestrejším výberom potravín.

O stratégii pochodu

Nemali sme presný rozpis denných  etáp. Na začiatku sme si stanovili, že je reálne prejsť trasu za cca 3 týždne.

Zvolili sme smer z Devína na Duklu (cítim ho ako psychologický lepší, neviem to zdôvodniť, je to ako keď máte pocit, že spíte dole hlavou, že spanie týmto smerom je hrozné …).

Najťažšie boli prvé 2-3 dní, kým si plecia zvykli na batoh. Potom sa batoh akoby stal „organickou súčasťou“ nás samých. Od počiatočných 22 – 27 km/deň sme sa v ostatných 8-9 dňoch dostali na 40 až 45 km deň (jednoducho sa „vychodíte“, kondička ide nahor …) .

Putovali sme od 7.00 – 8.00 hod. ráno, po veľmi jednoduchých raňajkách (ak bola v dosahu 1 – 2 hodín dedina, ktorou sme prechádzali, raňajkovali sme až pred miestnou Jednotou – čerstvé pečivo, mlieko).

Prestávky sme volili podľa pocitov resp. na zaujímavých miestach (vrchol, pamiatka…). Nikdy sme nevolili dlhé prestávky.

Dodržiavali sme trasu, nikde sme neodbočovali … nepasovalo nám to do celkovej filozofie trasy. Nevyskytli sa významná problémy so značkovaním (blúdenie a pod.) … mapy boli pritom vtedy v mierke iba 1 : 100 000 rozdelené podľa jednotlivých pohorí.

Putovali sme do večera „pokiaľ sme mali chuť“ (do 18.00 až 21.00 hod.) alebo do doby, kedy sme narazili na zaujímavé miesto na prenocovanie (senník, blízkosť vody ….). Väčšinou sme  spávali pod turistickými prístreškami, v senníkoch, „pod širákom“ …

Mobily neboli, čiže akékoľvek spojenie s domovom boli „pohľadnice“  (uvedomte si prosím, že sme mali 17 rokov, dnes mnohí rodičia pustia 17-ročného na diskotéku, ale nepustia do lesa … ). Ako spoločníka (správy o počasí …) sme mali malé  prenosné rádio (neboli MP3 prehrávače, walkmany boli z Maďarska …)  na baterky (požičané od Ondrejovej susedy, stalo sa to tradíciou, predmetné rádio začalo s nami chodiť na každoročné diaľkové prechody …, čiže videlo polovicu strednej Európy).

Mali sme „wanderbuch“, kde sme zbierali „dôkazy“ o prejdení cesty.

O krajine

Myslím si, že zásadný rozdiel!

Prejdenie C-H-SNP v roku 2011 by ma možno zbavilo posledných zvyškov ilúzií  o vzťahu ľudí k vlastnej krajine. Uvediem príklad: Kým v roku 1986 ste sa medzi Kamzíkom a Zárubami mali problém vôbec pozrieť na  okolitú podhorskú krajinu, dnes  cestu lemujú  desiatky holorubov …

Možno to tak v záplave správ „o premnožených medveďoch“ nevidíte, ale nádherná  slovenská krajina čelí brutálnemu tlaku investorov, rôznych urbárov, novozbohatlíkov … Ja sám už svojej 12-ročnej dcére nikdy neukážem miesta na ktorých som sa v jej veku hrával, a to je jeden krátky, zanedbateľný úsek života …

Mám obavy, že  prírodný charakter C-H-SNP pomaly zaniká. Čo o tejto ceste napíše niekto v roku 2036?

A mám ešte jednu veľkú obavu: Prílišný dôraz na súkromné vlastníctvo, na spoplatňovanie akéhokoľvek majetku … môže časom spôsobiť, že C-H-SNP sa nebude dať súvislo prejsť. Stačí, ak súkromní vlastníci pozemkov svoje pozemky ohradia, zakážu prechod cez ne resp. prechod spoplatnia. Aj prechod roklinami Slovenského raja bol kedysi grátis.

O fyzických či iných dispozíciách

Myslím si, že byť „diaľkovým chodcom“ je otázka istých fyziologických predpokladov a mentálneho vybavenia.

Napriek tomu, že mnohí lekári Vás budú varovať pred takýmito „štrekami“, pravidelnou účasťou na diaľkových pochodoch (ja sám som „nemal chodiť“ a bol som oslobodený od TV a mnoho mojich 80 ročných známych, ktorí chodia na 100 km DP už tu nemalo 30 byť rokov z dôvodu rôznych srdcových šelestov …), chôdza je najprirodzenejším spôsobom akým sa človek môže pohybovať. To však neznamená, že „kancelárska krysa“ si zajtra zbalí batoh a prejde 769 km.

Je zásadný rozdiel absolvovať 7 – 10 dní turistiky „na ľahko“ – hviezdicovým spôsobom z istého východiská (chaty),  absolvovať jednorázovo 40 km … a niekoľkotýždňovou „štrekou“ s batohom na chrbte. Mnohí ľudia žiaľ zistia, že kým vyššie spomínané aktivity im nerobia  problém, pri dlhodobej záťaží ich bolia členky, chrbtica, vytvárajú sa otlaky … a narazia na svoj fyziologický strop. To nie je žiadna hanba, je to fakt (tiež neskáčem do diaľky 780 cm).

Tým, ktorí nie sú determinovaný fyziologickou danosťou a majú záujem o absolvovanie  C-H-SNP odporúčam pravidelný pohyb. Ak si z Bratislavy, Trnavy a blízkeho okolia, tak  v Malých  Karpatoch sú praktický každý víkend jednodňové diaľkové pochody (DP) (od 35 do 60 km), známa Trnavská stovka (z Bratislavy do Brezovej pod Bradlom) …

Zaujímavým spôsobom overenia kondície sú napr. aj diaľkové etapové pochody (DEP), najmä v ČR, kde sa napr. v priebehu 3 – 10 dní prechádzajú denné trasy 35 až 50 km (ja sám som absolvoval napr. pochod Čierna nad Tisou – Hranice u Aše: 1 058 km za 20 dní, celkovo mám na DP a DEP cez 42 000 km + vyše 40 maratónov a niekoľko ultramaratónov, ku ktorým som sa dostal práve cez DP a DEP … „nič nie je náhoda, všetko je dôsledok“). Výhodou DEP  je to, že trasy absolvujete bez záťaže – batoha (ten ostáva v centre DEP alebo sa batožina preváža).

Je tu taktiež možnosť vyskúšať si, kým pôjdete „na ostro“ na C- H- SNP, kratšie turistické magistrály: Rudná magistrála, Ponitrianská magistrála … všetko sú to trasy od 3 do max.10 dní, kde zistíte všetky „za“ a „proti“ o výstroji, fyziologických možnostiach, strave …

Čo napísať na záver

Neporovnávajte sa, nesúťažte … cíťte a choďte. Nachádzajte odvahu napísať svojimi nohami vlastné príbehy.

Každý z Vás, kto prejde C-H-SNP, je pre mňa osobne celebritou. Žijeme vo svete, kde  stále viac ľudí cestuje na nákup do 200 metrov vzdialeného obchodu vlastným autom. Každý príbeh, aj ten Váš, o skoro 800 km ceste je preto akoby príbehom z inej planéty.

P.S: Tento článok som napísal počas augusta 2011, akosi som ho zabudol odoslať a netušil som, ako skoro sa môže moja predpoveď splniť:  http://www.sme.sk/c/6089984/sukromnik-zmazal-turistom-cestu-hrdinov-snp.html

P.S: O niekoľko rokov na to som prešiel C-H-SNP „na ľahko“  za 7 dní. Späť na NOVINKY

 

{jcomments on}

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *