Mašina – Moja Cesta hrdinov SNP z Dukly na Devín

„Cesta“ – obyčajné slovo z množstvom významov. Od ciest asfaltových cez poľné cesty po kamenisté, rovné či kľukaté, cez neznáme cesty po životné či duchovné cesty a mnoho ďalších.

Moja Cesta naprieč Slovenskom začala pred pár rokmi, keď som sa dozvedel o nejakej červenej turistickej značke, ktorá začína na poľsko-slovenskej hranici v Duklianskom priesmyku a končí pri sútoku Moravy s Dunajom pod Devínskym hradom a nesie názov Cesta hrdinov SNP (resp. od Bradla po Devín Štefánikova magistrála).

Myšlienka prejsť ju celú  ma vážnejšie prenasledovala asi dva roky dozadu. V jari 2015 už to vyzeralo reálnejšie. S kamarátom Študentom sme v apríli už niečo plánovali a vychádzalo nám to na jún, takže sme mali asi dva mesiace na nejakú prípravu. Koncom apríla sme sa vybrali, v rámci tréningu, na asi 100 km prechod cez Slanské vrchy. Hneď po návrate sme zistili, že v júni nemáme voľno tak sa plány posúvali na jeseň, alebo na neurčito. Zo spásonosnou myšlienkou prišla moja manželka, že máme pred sebou celý máj. Ale to by znamenalo, že by sme museli ísť hneď, ešte z boľavými nohami, po Slanskom prechode. Telefóny, maily, porady, voľno v práci, dokúpiť nejaké veci a o dva dni 27.apríla ráno stojíme na Dukle a robím prvé foto z našej vysnívanej „dovolenky“.

Vyrážame z priesmyku, pamätník hrdinom, expozícia bojovej techniky a bunkrov, ale po niekoľkých kilometroch strácame značku, tak sa proti svojej vôli ocitáme v dedinke Krajná Bystrá. Tam mám známeho, tak sa sluší aspoň zavolať, ale nie je doma, cestuje do Bratislavy, tak mu vravím že aj ja idem do Bratislavy, vraví, že to je super, že dáme pivko, ale ja mu na to, že to asi nestihnem, že ideme pešo, udivene sa čuduje ako pešo?, veď z Krajnej Bystrej sa nedá ísť do Bratislavy pešo, ale vypadol signál tak som mu to už nevysvetlil, že sa to predsa len dá. Pokračujeme cez „Údolie smrti“ pri Kapišovej, cez kopec vo Svidníku dávame pivko a končíme v ukážkovej útulni na Čiernej hore, s jedným mínusom, že tam nie je prameň.

Noc bola chladná, ale prebúdzame sa do krásneho rána a pokračujeme ďalej na horu Makovica, kde pri pomníku sv. Floriána stojí pripravená vatra na 1. májovú akciu.  Pod Zborovským hradom dávame pivko a uvažujeme, že pre dnešok končíme. Ale po druhom pive sme dostali sily, takže vyrážame na Stebnícku Maguru, míňame miestnych Rómov resp. Rómky ako ťahajú drevo z lesa na zaujímavých dopravných prostriedkoch. Po chvíli zisťujeme, že to nebolo príliš dobré riešenie, hlavne pre naše dolné končatiny. Druhú školácku chybu sme urobili, keď sme sa ubyvakovali v altánku na vrchole, lebo mrazivý vietor zo všetkých strán, a k ránu aj dážď so snehom, nám znepríjemňovali spánok.

Naraňajkovali sme sa v závetrí za vysielačom a zostúpili do Bardejovských kúpeľov, kde v miestnom potoku sme dali vytúženú očistu. Naobedovali sme sa v historickom Bardejove a cez Mihaľov sme dorazili do Hervartova s prekrásnym dreveným kostolíkom. Zase pivka v miestnej a výšľap krížovou cestou s 12 zastaveniami na kopec Žobrák, na ktorom sú hneď dve vyhliadky s miestnosťou na prespanie, ale zase bez vody. Stíhame západ slnka a príjemne unavení sa ukladáme k spánku..{multithumb enable_thumbs=0}

zub času zarezaný do buku na Ceste hrdinov SNP

Štvrtý deň je pre nás zaujímavší, lebo mal by končiť neďaleko nášho Prešova. Takže sa išlo tak trocha veselšie, ale len na duchu lebo telo sa trocha ozývalo. Prechádzame cez Čergov a pri zostupe nad Hradiskom sa oproti nám vyrúti stádo krásnych jeleňov. Schádzame do Terni dávame kofolovú pauzu, lebo nohy chcú oddych. Sedlom Stráže schádzame do Kanaša po lese pripomínajúcom prechod armády. Zastavujeme sa u učiteľky mojich detí v Kanaši, ktorá udivene krúti hlavou nad našou cestou, ale v zápätí, ako profesionálny pedagóg plánuje besedu pre študentov o našej  Ceste SNP.  Končíme vo Veľkom Šariši, kde si požičiavame auto a odvážame sa do svojich domácich postelí. V nohách máme už vyše 100 km, takže teplo domova pri milovanej osobe padlo vhod.

1.máj –  sviatočný deň a my ideme do „roboty“, ako sme našu púť začali nazývať, lebo od okolia dostávame otázky ako to zvládame, či nás nebolia nohy a pod. S úsmevom vysvetľujem, že ráno vstávame normálne  ako do práce, putujeme celý deň a samozrejme večer sme trocha unavení, ale cez noc si telo oddýchne a ráno znova, tak ako bežný človek je po celodennej šichte večer unavený a bolia ho nohy, a predsa na druhý deň vstane a ide zase do práce a robí to celý život. Jeden deň pokračujeme  s ďalším kamarátom v trojici na Cemjatu a z Ľubovca cez kopec schádzame do malebného údolia rieky Sopotnice, ďalej  šotolinovou cestou okolo Hornádu a v Kysaku nastupujeme na vlak prespať doma v Prešove.

Sobotný Kysak nás privítal s dažďom, ktorý trval celý deň. Výhľad z Jánošíkovej bašty bol kvôli hmle tak po koniec skaly, ale desiatky salamandier v Čermeľskom údolí nám dodávali pozitívnu energiu. Čiastočné usušenie pri pive na Jahodnej nás nabudilo na posledný výstup na Predné Holisko s malebnou chatou Lajoška. Milý chatársky pár, oheň v krbe, výborné halászle a zlatožltý mok nám vyjasnili hmlistý a upršaný deň. Ako sa neskôr ukázalo bol to jeden z dvoch daždivých dní počas našej mesiac trvajúcej cesty, takže počasie nám prialo skoro na 100%.

Ráno 7. dňa nás privítalo slnečným počasím. Na Kojšovskej holi sa k nám na pár dní pripája kamarát Feri. Začína fúkať chladný vietor a ani prístrešok na Kloptani nám neponúka komfort pri obede. Zisťujeme, že Ferimu niekde cestou vypadla karimatka, tak spanie vonku meníme za pohodlnú izbu v Štósskych kúpeľoch.

hmla pod Osadníkom v kalamitou doráňanom Slovenskom Rudohorí

Privítalo nás hmlisté ráno a celý deň sme sa cítili ako na prekážkovej dráhe. Popadané stromy po niekoľkých kalamitách, ktoré poznačili aj Slovenské Rudohorie, nám križovali cestu celý deň. Pod Osadníkom začínajú rásť snežienky a kalamitou vyčistená Pipitka nás trocha povodila hore-dole hľadajúc stratenú červenú značku. Po prejdených 230 km v Úhornianskom sedle nás čaká s autom manželka, lebo nás volajú povinnosti, ktoré sme nestihli doriešiť pred nástupom na túto Cestu, dúfajúc, že ju tu neukončíme, a že sa budeme môcť vrátiť a pokračovať ďalej na našej vytúženej ceste.

Je obed 9. dňa našej cesty SNP naše auto smeruje z Prešova do Úhornej, kde sme pred niekoľkými hodinami, proti svojej vôli, prerušili našu púť a my začíname veriť v nadprirodzené bytosti, ktoré stáli pri nás, lebo doma je všetko zariadené a my máme voľno ešte 24 dní. Tohto pre nás významného dňa prechádzame len 10 km a cez prekrásne bralo Skalisko končíme v altánku s ohňom pri chate Volovec s výdatným prameňom. Večer zaspávame s pokojom na duši, lebo po dnešnom administratívnom dopoludní úspešné dokončenie cesty dostáva reálnejšie kontúry.

Po prekrásnej mesačnej noci, posypaní popolom z večerného ohňa, vstávame a pokračujeme v prekážkovom pochode podliezajúc, prekračujúc, či obchádzajúc popadanú drevnú hmotu. Cestou nachádzame identifikačné znaky našich najväčších predátorov – čerstvý medvedí trus a v blate zreteľné vlčie stopy. Máme za sebou 1/3 trasy, ale schyľuje sa k búrke, tak radšej schádzame zo značky na Palcmanskú Mašu ubytovať sa do penziónu Salamander v Mlynkách so sprchou, teplou večerou a chladeným pivkom. Ukázalo sa, že to bola správna voľba, lebo večerná búrka s krupobitím narobila šarapatu vo viacerých častiach Slovenska.

Posledný deň v Slovenskom Rudohorí v časti Slovenský Raj sa prebúdza do krásneho rána. Cestou míňame novopostavené altánky postavené z eurofondov na prebúdzajúcich sa lúkach, nachádzame stopy vysokej zveri v podobe zhodeného parožia. Príroda nás obdarúva pohľadom na prvé jarné kvietky, ale aj na prítomnosť kliešťov, čo sa veselo zavrtávajú do nášho mäkkého tkaniva. V sedle Besník pri prameni Hrona v diaľke vidíme Nízke Tatry s dominantnou Kráľovou Hoľou, našim zajtrajším cieľom. Feri odchádza do roboty a ja so Študentom nocujem v telgártskom penzióne s kompletným servisom, kde stretávame vôbec prvých diaľkových turistov po 11 dňoch pochodu.

Ráno v miestnej Jednote nakupujeme jedlo na päť dní, lebo ďalší obchod bude až na Donovaloch, a vyrážame na Kráľovu hoľu.  Po troch hodinách výstupu sa cítime ako na Václaváku, lebo je 8. máj – štátny sviatok a Kráľova hoľa, ako symbol Slovákov, bola cieľom nejednej skupiny.  Ďalej už ideme ako predošlé dni, sami v lone prírody, s výhľadmi na Vysoké a Západné Tatry cez Ždiarske sedlo až na útulňu Andrejcová. Už je tam skupinka našich a zanedlho prichádza skupinka Čechov, takže nakoniec nás tam spalo asi dvadsať, čo v novozrekonštruovanej, udržiavanej a priestrannej útulni s prameňom nebol žiaden problém.

pohľad na Kráľovu hoľu zo sedla Besník kde pramení Hron

Pekný deň nás sprevádza cez Veľkú Vápenicu, Kolesárovú, Oravcovú, Homôľku na útulňu Ramža, kde sú už traja Česi s odpadnutým psom a prichádza unavená skupina desiatich medikov z Prahy. Začína pršať, ale my sme už v teple chajdy a varíme si výdatnú večeru -instantné „kuře na paprice“ (bez kuraťa), tak pridávame slaninu, klobásu, žihľavu, medvedí cesnak ako zdroj prírodnej energie, zatiaľ čo skupinka medikov si pripravuje nejaké divné práškové zmesi nie príliš lákavého vzhľadu, ale vraj s nekonečnou škálou vitamínov a energie. My sme dokončili svoju večeru na peci a poskytujeme priestor budúcim záchranárom ľudstva, ale po čase v peci vyhaslo a dievčička sa pýta, že prečo to nehorí, tak Študent jej vysvetľuje, že nehorí lebo nikto nepriložil, lebo nie je drevo, a ona, že čo s tým, kde ho má zobrať, tak jej dáva ďalšiu lekciu, že sme v lese a drevo je všade navôkol, len ho treba napíliť, porúbať a doniesť do pece, ale to na ňu už bolo asi priveľa, tak zvolila ľahšiu cestu a dovarila svoju energetickú bombu na plynovom variči. No aj tak sa to dá, pousmiali sme sa a šli spať.

Ráno dážď, ale kým sme niečo zjedli, tak ustal. Je nedeľa, tak by sa patrilo poriadne naobedovať. Medzipristátie plánujeme na Čertovici, sú to len dve – tri hodiny, tak máme čas, ale ako sme zistili, nie až tak veľa. Študent pred Čertovicou zisťuje že stratil pončo, tak beriem aj jeho batoh a on sa vracia ho hľadať. Z dvoma batohmi ledva dôjdem do penziónu STIV Čertovica a čakám na návrat kamaráta, ktorý sa hlási asi po hodine a pol, že pončo našiel niekde pred Ramžou. Tak som si musel objednať ďalšie pivá, lebo obedovať sme chceli spolu. Nájdené pončo, nedeľný obed a pivko nám zdvihli pochmúrnu náladu, ale eufória netrvala dlho. Len čo sme vyšli z nášho prechodného stanovišťa, začalo husto liať, tak sme prečkali dážď a vyrazili dobiť Štefánikovu chatu pod Ďumbierom. Asi tri hodiny výstupu nás  sprevádzal silný vietor a poslednú etapu aj sneženie s víchricou. Úplne premočení sme dorazili na “štefáničku“ , kde sa nás ujal milý chatár. Pri krbe a pivku s kapustnicou sme odpočúvali večerný hokej v rádiu držiac palce našim.

v pozadí Vysoké Tatry z útulne Andrejcová v Nízkych Tatrách

15.deň v nohách, 340 km a náš cieľ – útulňa Ďurková. Ráno síce na chvíľu vyšlo slniečko, ale hneď sa stratilo v oblakoch, je -2°C, fúka mrazivý vietor so snehom, na kamennom teréne námraza, šmýka sa, Ďumbier v hmle, tak ideme ďalej na Kamennú chatu pod Chopkom, kde dávame pauzu, aby sme aspoň trocha oschli. Ku podivu sa vyjasňuje a aj naša nálada sa zlepšuje. Cez vrcholy Poľany, Kotliská a Chabenec s prekrásnymi výhľadmi, schádzame v sprievode kamzíkov k útulni Ďurková. V chate nik, ale je otvorená a na papieri oznam „cíť sa ako doma, my hneď prídeme, chatári!“  Za nejaký čas nás víta slovensko-český pár v sprievode dvoch krásnych bielych sibírskych psov. Chatárka nám pripravuje chutné cestoviny s údeným a syrovou omáčkou, dávame horec a pivko a sme plní do prasknutia. K večeru prichádzajú ešte dvaja turisti, tak si užívame konverzačnú idylku pri kozube a na noc sa ukladáme na poschodie chaty, kde je letisko asi s tridsiatimi matracmi, každý do iného kúta.

Dnešným dňom by sme mali prejsť do druhej polovice našej Cesty, tak vyrážame preklopiť našu púť cez kopec. Cestu na Latiborskú hoľu nám spríjemňujú neopísateľné výhľady, pod Veľkou Chochuľou zreteľne rozoznávame stopy medveďa, ale akosi sa nám nechce ukázať, a v Hriadeľskom sedle sa kocháme lesom posiatymi hektármi medvedieho cesnaku, ktorého vôňa je zreteľná v širokom okolí. Donovaly ako na dlani, ale cesta nekonečná. K večeru hľadáme ubytovanie, ale 20€ a viac sa nám nechce oferovať, keď vonku je príjemne. V krčme dávame večeru s pivom za európske ceny, pripája sa k nám kamarát Feri a nocľah nám ponúka miestny podnapitý  „doktor“ v neďalekej chate u svojich rodičov. Chata nie je až tak blízko, rodičov sme ten večer nevideli, len počuli ako si vymieňajú názory so synom „doktorom“, ktorý ich presťahoval do lona prírody za čerstvým vzduchom na zamoknutú chatu, a až ráno sa dozvedám, keď sa pýtam starého pána, že či sa im tu dobre žije, ktorý odpovedá trasľavým hlasom so slzou v oku, že nemajú kde byť, lebo syn „doktor“…!?, ale ďalej už nebol schopný dohovoriť.

kamzík nad útulňou Ďurková v Nízkych Tatrách

Ráno nám starý pán ponúkne čaj, niečo zjeme, nechávame nejaký finančný obnos, lebo syn od nich ešte skoro ráno vydrankal posledné peniaze, lúčime sa a odchádzame ďalej zdolávať našu Cestu. Dnešný cieľ – horský Hotel Kráľova studňa pod Krížnou vo Veľkej Fatre. Ranný výstup na horu Zvolen nám dal poriadnu rozcvičku, cez sedlo Veľký Šturec do Rybovského sedla a výstupom na dominantu Veľkej Fatry – Krížnu zostupujeme na Kráľovú Studňu. Večer strávený v príjemnej turistickej časti hotela s teplou večerou, teplou sprchou nám dodal dostatok energie do ďalšieho dňa.

430 km, 18.deň sa prebúdza do zahmleného sychravého rána v Kremnických vrchoch. Raňajky vo forme švédskych stolov nám dodávajú sily a chtiac, či nechtiac  štartujeme do mrholiaceho počasia, ktoré sa k obedu umúdri a vychádza slnko. Hneď je veselšie a vidina večerného piva nás poháňa vpred. Cestou dominujú sedlá Malý Šturec, Flochovej, Kordícke a sedlo Tunel, od ktorého je len kúsok ku lyžiarskemu stredisku Skalka. Chata Limba je plná detí zo školy v prírode, ale milý prevádzkar nám ponúka izbu v odstavenom pavilóne, kuchár nám pripravuje chutnú večeru, ako dezert buchty, čo mali deti na večeru a koniec dňa trávime v miestnom snackbare pri sledovaní semifinálového hokejového zápasu.

Vyrážame do slnečného dňa do malebnej dedinky Krahule, ale už s novodobými megadrevenicami, pokračujeme do jedného z mnohých stredov Európy pri Kremnických baniach, kde nakupujeme zásoby na pár dní. Prechádzame zaujímavou dedinou Kunešov a jej nemecký názov Kuneschhau nám prezrádza etnikum obyvateľstva. Zastavujeme sa na kofolu a prihovára sa nám miestny dôchodca, sťažuje sa, že po vojne ich deportovali do Nemecka, ale on sa vrátil, no musel si od štátu odkúpiť svoj dom, role, či les. Ukazuje nám cestu a upozorňuje na výbuchy v neďalekom lese, kde odpaľujú starú muníciu. Prechádzame cez Sklenianske lúky a končíme v bivaku pri ohníku na Chrenovských lazoch.

Počasie nám praje a cesta malebnou krajinou nám spríjemňuje výstup na staroveké hradisko na Vyšehrade, odkiaľ je prekrásny výhľad na Turčiansku kotlinu. Pri schádzaní stretávame dôchodcovský pár, pýtajú sa odkiaľ ideme, my že z Dukly pešo už 20. deň, a že do Bratislavy, a stará pani sa udivuje, z Dukly a do Bratislavy, ale že určite máme v doline auto, lebo si to inak nevie predstaviť. Cez Vrícke sedlo vstupujeme na Západné Slovensko a unavení  končíme v salaši pri perfektnej večeri vo Fáčkovskom sedle. Prenocovali sme na masážnych posteliach vo fitness centre nejakého hotela.

cesta do Fáčkovského sedla

Ten deň prekonávame 500 km hranicu, zastavujeme sa v dedine-skanzene Čičmany so svojimi maľovanými domčekmi a končíme v Zliechove, kde nás čaká Feri, ktorý si vybral deň voľna. Dohaduje ubytovanie u miestneho starého mládenca na invalidnom dôchodku, ktorý sa aj napriek svojmu handicapu ukazuje ako človek s veľkým srdcom. Stretávame Joža, ktorý ide z Devína na Duklu, a pri orosenom Prazdroji si vymieňame skúsenosti z našich ciest.

Ráno v miestnom obchode predplácame nášmu „hotelierovi“  s dobrým srdcom kredit v podobe fľaše vodky, lúčime sa a naberáme smer Trenčianske Teplice. Prekrásny kopec Vápeč nás trocha potrápil a keď sme si mysleli, že už bude dobre, tak sme museli vyšľapať ešte asi tri také Vápče. V Tepliciach, časti Baračka, sme natrafili na krčmu, kde celý večer hrala miestna country kapela, s výbornými utopencami, super pivom a príjemnou obsluhou.

23. deň, Trenčín, Drietoma, Sokolí kameň a česko-slovenská hranica- kopec Machnáč. Biele Karpaty nás vítajú krásnou scenériou horských lúk, roztrúsených po krajine samôt, ale aj pamätníkmi na veľkú leteckú bitku druhej svetovej vojny. Končíme na horskej chate Vyškovec, kde si dávame české „vepřo-knedlo-zelo“, a ako by to chutilo bez českého piva.

Celý deň sa motáme po Moravsko – Slovenskom pomezí s rozkvitnutými lúkami, prebúdzajúcim sa lesom s rôznorodým vtáčim spevom. Stúpame na Veľkú Javorinu, pod ktorou je náš cieľ. Historická Holubyho chata nás víta zrekonštruovaným interiérom a príjemným personálom. Pečenému bavorskému kolenu som neodolal a orosený polliter dodal tomu patričnú atmosféru, lebo pohľad z okna chaty do bielej hmly s dažďom a silným vetrom vôbec nelákal.

25. ráno to nebolo inakšie. Nebyť smerovníka, tak v tej hmle nevieme ktorým smerom sa máme vydať. Schádzame do civilizácie. Myjava nás víta všadeprítomnými Štefánikovými symbolmi. Dávame obed v  Spoločenskom dome, zmrzlinu na námestí a hor sa na mohylu slovenského astronóma, politika a generála Milana Rastislava Štefánika na Bradle. Tam končí Cesta hrdinov SNP a ďalej na Devín pokračuje ako Štefánikova magistrála. Pár fotiek na travertínovej mohyle, kde je pochovaný Štefánik s talianskymi letcami, ktorí zahynuli pri leteckom nešťastí pri Bratislave v roku 1919. Chata pod mohylou, potom cukráreň v Brezovej a nakoniec príjemná reštaurácia na okraji mesta nám spríjemnili záver náročného dňa. Vyzeralo na dážď, tak nocľah sme zvolili v ubytovni na futbalovom štadióne, lebo aj vonkajšie telo si žiadalo teplú očistu.

 	pohľad na Košariská z mohyly Milana Rastislava Štefánika na Bradle

Vybavuje sa mi maturitná otázka so slovenskej literatúry Ján Hollý – slovenský básnik a Dobrá Voda, kadiaľ prechádzame cez zaujímavý cintorín, kde je buditeľ pochovaný. Cestou stretáme slovensko-český pár, ktorý putuje na Duklu, dávame im potrebné rady a k večeru uzimení schádzame do dedinky Buková, kde nás prichýli starosta do šatne miestneho futbalového klubu, za čo mu srdečná vďaka.

Prebúdzame sa do daždivého rána, netušiac, že to bude najťažší deň nášho putovania po stopách Hrdinov. Obliekame  pončá a doplnky do dažďa a vyrážame cez Záruby, hrad Ostrý Kameň, kde v spleti rôznych chodníkov strácame značku, po Brezinky, kde sme pôvodne chceli spať, ale kde nič okrem ruín nie je. Pokračujeme v hustom daždi cez Amonovú lúku, zaujímavý kopec Vápenná do Sološníckej doliny, kde už toho po 30km máme dosť. Ale vidina, že by sme mali celí premočení spať v lese nás neláka. Už „len“ 15km a sme na Pezinskej Babe.  K večeru dobití, ako Karlov most po švédskych nájazdoch, klopeme na  dvere chaty Korenný vrch, kde majú pre nás teplú izbu, sprchu, a aj niečo na zahryznutie. Po 45 km padáme unavení do postelí s dobrým pocitom, že sme tento deň zvládli.

Ráno hmla a dážď pokračuje,  ale nedeľný obed si už dávame na Bielom Kríži nad Bratislavou za pekného počasia. Nohy sa trocha ozývajú, ale vidina blížiaceho konca nás pobáda dopredu. Pivo na Kamzíku a zostup na Železnú studienku, kde dnes končíme. Odvážame sa autobusom do bytu k Ferimu, robíme si steaky, aj slivovičky sa ušlo. Veď zajtra už len 20 km naľahko dobyť Devín. Debatujeme, rekapitulujeme, hodnotíme do neskorého večera.

Vsávame trocha unavení, dávame výdatné raňajky, cestou na Slavín odkladáme batožinu do úschovne na stanici a vyrážame na „prechádzku“ Bratislavou. Cez Mlynskú Dolinu, Jezuitské lesy, Devínsku Kobylu zostupujeme do Devínu pod hrad, kde je cieľ našej Cesty hrdinov SNP. Posledné foto pri Devíne, Feri sa s nami lúči a my si sadáme do miestnej reštaurácie na poslednú večeru. Nastupujeme do večerného vlaku a k polnoci sme doma, kde ma čaká moja milovaná, kytica margarétok a vychladené šampanské.

koniec pod Devínskym hradom

Tak sme to dali! 760 km v nohách, 29 dní mimo domova, ale čistá hlava, prekrásne zážitky. Konštatujeme, že aké je to naše Slovensko krásne, len sa treba trochu o neho viacej starať. Ale to už ma unáša do politiky a to nie je moja parketa.

Keď som začal túto Cestu prišla SMS-ka od môjho dvadsaťročného syna s textom: „Tak vám prajem dobrú náladu, pekné počasie a silné podrážky a som hrdý, že si sa odhodlal na niečo také“. Nemohol som sklamať! Veľa ľudí sa ma potom pýtalo, že prečo som sa vybral, na takúto cestu, a že čo ma k tomu viedlo. Odpoveď bola LEBO, nech nič vyššie v tom nehľadajú. Mnohí sa v živote rozhodujú ísť nejakými cestami, plánujú ich, chystajú sa na ne a pri prvej prekážke ich vzdávajú. Moje krédo je „začať“ a ono to nejako pôjde, keď človek chce. Je to ako v živote, začína sa pri narodení, ide celým životom a potom končí. Tak to bolo aj s mojou cestou, začala, trvala a skončila…, alebo nie?

Mašina máj 2015

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *