Krásny výhľad z Nižnej záhrady

A konečne na západ! alias Volovské vrchy

Krásny výhľad z Nižnej záhradyOddychový deň v Košiciach so sebou okrem regenerácie priniesol aj nového člena týmu Roba, a tak sme náš desiaty deň začínali v pätici. Slniečko príjemne presvitalo cez koruny stromov a nám sa pohodlne kráčalo po upravenom a nenáročnom teréne okolo Košíc. Zrelaxovaní sme sa nikam neponáhľali a tak to aj vyzeralo. Na Chate Jahodná sme zabili aspoň dve hodiny a potom strmák hore zjadovkou skoro zabil nás. Netrvalo dlho a pred nami bola ďalšia chata – Lajoška a ani tú sme neobišli. Čas nás však už začal tlačiť a rýchlo sme sa pobrali.

Luxusný otvorený chodník po úboči Volovských vrchov a priaznivé počasie nám priniesli siahodlhé výhľady po okolitej krajine, ktoré miestami pokazil len pohľad na pozostatky kalamity spred pár rokov. Hrebeň bol prázdny a tichý a jediné živé duše, ktoré sa nám podarilo stretnúť, bol párik idúci až z Choča, otravný kliešť a horda mravcov.

Najbližšie pohostinstvo, čajovňa Katka, bolo našťastie zatvorené tak sme sa mohli pustiť do nepríjemného stupáku s výhľadom na Golgotu.  Náš cieľ chata Erika bola za rohom a starý pán, ktorý tam strážil s veľkým Cesta je zarúbanáagresívnym psom, nás poslal nazad k ohnisku pod Kojšovkou. Našu otázku, či sú tu medvede sa len uškeril a odpovedal: „ Samozrejme,…a veľa! Ale takto vysoko sa im nechce trepať.“ Museli sme sa na to spoľahnúť.

Namierili sme si to teda do sedla s myšlienkou, že radšej budeme variť večeru v bezpečnej vzdialenosti (ktorá sa pre mňa a Peťa stala skôr nebezpečnou). Už sa pomaly stmievalo, nestihli sme ísť na Kojšovú pozrieť západ slnka a les sa stával čoraz hrozivejším. Bola jasná noc, ktorú prerušovali len stratení psovodi zo súťaže náhliaci sa do civilizácie, pozorovali sme hviezdy a pritom popíjali ukľudňujúci mok. Na to, ako sa Suchý bál, že ho príde zjesť starčekov pes (nám skôr robili starosti okolité divé šelmy) sa našťastie nič nezomlelo a skoro ráno nás prebudili prvé lúče slniečka spolu s počernejšími zberačmi čučoriedok.

V tom na džípe pricválal nepríjemný pán a vynadal nám, ako si predstavujeme nocovať tu, veď sa nachádzame chránenom území. To, že on ničil prírodu na aute, bolo asi v poriadku… Nuž bol to pekný začiatok dňa a to sme nevedeli, čo nás čaká. Za Spálenicou začali také polomy, že ani GPS-ko to nezvládlo. Po bezútešnej hodine či dvoch blúdenia sme nakoniec prišli k prameňu na Troch studniach, keď začalo Cesta je zarúbanáhrmieť. Nelenili sme a ponáhľali sme ďalej na Kloptáň. Cestou sme prešli okolo nádherných prístreškov a potom lesom pomaly vyššie a vyššie. Posledných 400metrov sme nadávali ako pohani a modlili sme sa, nech už sme na tom najvyššom kopci na okolí.

Dosť neskoro sme zadelili na obed a poriadne si oddýchli. Všade naokolo sa v údoliach zatiaľ formovali búrky a do večera sme ich narátali aj štyri. Dobre, že sme ostali, veď je tu aj rozhľadňa a medveďom by sa nechcelo trepať do takého kopca! Pri západe slnka sa trocha vyčasilo a nám sa naskytli nádherné pohľady na pomaly zapadajúce slnko a ružovú oblohu.

V noci sme len počúvali okolo chodiace búrky.  Ráno ale prišiel na psa mráz,  alebo skôr oblak a než sme sa pomaly pripravili na odchod, prišlo hrmenie a nakoniec aj blesky, ktoré udierali len niekoľko metrov od nás. Už len tým, že sme stáli v rozhľadni, sme zmokli a modlili sme sa, aby sa nám bezpečne podarilo zbehnúť nižšie. Ak by toto prišlo v noci, boli by sme riadne v háji. Zelená viedla do Mníšku nad Hnilcom a tak sme zvolili túto alternatívu, než ísť po strmej červenej. Značka sa ale stratila a my sme odbočili po prvej lesnej ceste. Mali sme zase šťastie. Durch premočení sme sa usalašili v maličkom zrube, kde sme si pri ohníku usušili všetky veci a prečkali Z rozhladne na Kloptániupršaný deň. Dokonca sa nám podarilo aj obdivuhodným spôsobom vyriešiť problém nedostatku vody!

Na druhý deň nebolo ešte najkrajšie, ale všetky zásoby jedla a vody sme minuli a preto sme museli zamieriť do prvej osady. Ja a Peťo sme len doplnili, čo sme potrebovali, Kubo a Suchý sa vydali stopom do Prievidze a Robo musel odísť domov.  Po poslednom spoločnom posedení sme teda už len vo dvojici nasadli na bus do Úhornej a odtiaľ sme vyšli do sedla. Dnešným cieľom bola chata na Volovci.

Slniečko už pekne pieklo a vesmírnym tempom sme sa túlali lesom. Dávali sme si pozor na značku, lebo sme už nemali Kubove GPSsko a horko-ťažko sme bojovali s polomami. Ako sme kráčali na vysoké Skalisko začalo fúkať, pridala sa hmla a zima. Z krásneho výhľadu sme nemali nič a po strmom zlezení na chatu sme zistili, že nám chýba varič – ostal pravdepodobne v posede. Skontaktovali sme sa teda s našou budúcou parťáčkou Mimou. Dozvedeli sme sa, že dôjde do Nízkych Tatier o tri dni a cestou niečo zoženie. Toto nám poskytovalo more času, ale prinášalo otázku, čo budeme jesť… a hlavne prečo potom Ako získať voduvláčime tie zbytočné cestoviny. Všetko sme si ale našťastie nechali, cez noc dobili mobily, po prvý krát aj baterky do foťáku a na vtipných poschodových posteliach sme zaspali.

Nezobudli sme sa do pekného rána, ale aj tak sme pokračovali ďalej v nádeji, že sa to zlepší. Kráčali sme lesom ako vystrihnutým z filmov o pánovi prsteňov a prebíjali sme sa v úplnej hmle a vlhku cez nepreniknuteľne popadané stromy. Až pred obedom pri sedle Súľová sa vyčasilo a spokojne sme niečo dzobli.  Nestihli sme sa ale vyštverať ani na najbližší kopec, keď sme začuli v diaľke hrmenie a vedeli sme, že by sme si radšej mali švihnúť.

Strmým kopcom dole do údolia nám cestu zase raz zahatili polomy. Už sa to stáva symbolom tohto pohoria. Horšie bolo, že sa nám nepodarilo nájsť cestu okolo nich a tak sme sa hrali na kamzíkov a ja som utrpela aj aké také poranenie. Po hodinke sme sa ale dostali dole – k neznámej chatke. Na jednej mape nemala byť, na Peťovom provizórnom GPS-ku to vraj bola Chata pod Stromišom. Nachádzalo sa tu naozaj VŠETKO, čo si môže správny turista priať. Jemný dáždik sme prečkali v prístrešku, na ohni s držiakmi sme si Pútavé okolie Skaliskaspravili výdatnú večeru, kým sme pozorovali tri silné búrky preháňajúce sa po okolí. Využili sme aj novučičkú kadibúdku, umyli sme čo sa dalo v prameni a už jasnú noc sme prežili na povale dreveničky, kde nám niekto nechal dokonca slamu a vankúš. Naozajstný päťhviezdičkový turistický hotel.

Tak ako nás po iné dni naháňali oblaky, teraz ich vystriedala horúčava. Po rovných širokých cestách k Dedinkám sme fantazírovali o všetkých (ne)možných puťákoch až do chvíle, než cesta zabočila hore zarastenou lúkou. Pomaly sme sa štverali hore, keď sa v kríkoch po mojej pravici zahemžilo niečo obrovské a začalo to utekať. Zdesená som cúvla a hlúpo čakala, čo sa na mňa valí. Našťastie to ale odbehlo druhou stranou a ja do dnešného dňa dúfam, že to bola len naozaj veľká srnka.

Zvyšok cesty do dediny ubehol bez akejkoľvek ďalšej ujmy na zdraví a ako bolestné sme si kúpili jogurt a dopriali kofolu. Kúpanie na Palcmanskej Maši tiež nemohlo chýbať, len ma trocha mrzí, že sme ju znečistili našimi telami zožratými špinou. Tu ale nebol koniec pre dnešný deň. Ten sme si naplánovali až na chate na Gápli.

Pokračovali sme teda náučným chodníkom, ktorý nás ale nenaučil, čo v lese robí starý hrdzavý billboard a okolo opustenej tiež staručkej a hrdzavučkej škodovky sme onedlho prišli k chate. Bolo pri nej asi 20 zberačov lesných plodov a mne len napadla otázka, či sa chcú všetci pomestiť do toho autíčka, ktoré sme videli. Počkali sme, než odídu, Útulná Chata pod Stromišoma lačnými pohľadmi sme pozerali na rebrík a na matrace na krytom balkóne. Nechceli sme byť vandali alebo sa správať nezákonne, tak sme zvažovali, či sa vyštveráme hore. Po večeri, keď sa začalo stmievať, bolo ale všetko jasné.

Zažili sme tam asi tú najkrajšiu noc. Z priezračnej nočnej oblohy na nás svietil guľatý mesiac a žiarivé hviezdy zvýrazňovali obrysy hôr v pozadí. Do toho zurčala voda z prameňa pri domčeku a v diaľke zavýjali vlci. Nádhera. Chcela som byť hore až do rána a pozorovať ako celá džungľa pod nami žije, kým ja si ležím v bezpečí na mäkkej „posteli“.

Šestnásty deň sa začal skôr ako sme plánovali. Do Telgártu bolo blízko a aj keď nás hriali slnečné lúče, mama ma upozornila, že zdanie klame. Vraj sa blíži silný front a ísť na hrebeň naozaj neodporúča, aspoň nie najbližšie dni. Znelo to strašidelne, ale povedali sme si, že uvidíme.Palcmanská maša

Pomaličky sme sa pobrali a prenádhernými lúkami i lesnými cestami sme sa dostávali čoraz bližšie k Nízkym, našej srdcovke. Stretli sme zopár pseudo-prameňov v podobe napájadiel pre kravy, ktorých sme sa báli, nejakú tú búdku alias chatu, ale najväčšiu radosť nám spravil výhľad v okolí  Nižnej záhrady, kde sa pred nami črtali neznáme kopce.

Doteraz sa divím, ako rýchlo sa dokáže počasie na horách meniť. Kým sme prišli k smerovníku Pred Čuntavou, začalo liať ako z krhle a tak sme museli počkať v blízkej búde. Ani výhľad na Kráľovu hoľu zo sedla Besník nás nepotešil a všetko zavŕšila partia bicyklistov, ktorú sme stretli pri prameni Hrona – ísť na hrebeň je v blízkej budúcnosti naozaj nebezpečné. A to sa Peťo na to tak tešil..

Neostávalo nám teda nič iné, len zamieriť na moju čarovnú chatu priamo pod Čertovicou, kde som už odmalička obdivovala Cestu SNP a tam prečkať nasledujúce dni. Potom ostáva len otázka, čo bude ďalej…  Vrátime sa? Skončíme?

Predchádzajúcu časť nášho putovania nájdeš tu a pokiaľ si zvedavý aj na viac detailov, navštíviť môj blog.Späť na NOVINKY

 

{jcomments on} – hlasuj za článok na vybrali.sme.sk

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *