Pritom sa zdá, že z hradu najprv spravovali územie od Šariša k hranici Uhorska a Poľska na severe. Provincia sa po usadení župana zbavovala závislostí od staršieho centra a zároveň sa rozširovala na juh a východ. Zavŕšenie emancipačného procesu novej stolice signalizuje zriadenie samostatnej cirkevnej správnej inštitúcie - vicearchidiakonátu - so sídlom vo Veľkom Šariši v roku 1262. Prvý známy komes Mikov z roku 1247 bol synom Ditricha, pravdepodobne toho, ktorý bol tridsať rokov predtým spoludržiteľom podhradnej obce. Patrila však kráľovi a z nálezov na hrade možno usudzovať, že predchodca hradu mal podobu drevohlinitého opevnenia s nejakým murovaným objektom z tehál. Kamenný hrad nahradil staršie sídlo zrejme až po jeho pravdepodobnom zničení počas tatárskeho vpádu v roku 1241. Za prvých županov bol hrad už minimálne rozostavaný a možno už od roku 1245 mohol hostiť kráľa: najprv Bela IV. a neskôr Štefana V.

Význam hradu pomohol i rozkvetu podhradnej obce, ktorá v roku 1299 dostala od kráľa Ondreja III. mestské výsady. Bez práva týždenného trhu, ktoré však už mala skôr. Na začiatku 14. storočia sa hradu zmocnil východoslovenský veľmož Omodej, ale po jeho porážke v roku 1312 sa na hrad vrátili úradnici kráľa Karola Róberta. Až koncom 14. storočia ho dal Žigmund Luxemburský do zálohu štítnickým Bubekovcom Jurajovi a Michalovi, lebo potreboval peniaze v hotovosti. Potom však dostal hrad Peter z Perína, neskoršie krajinský sudca, ktorý v rokoch 1402 až 1405 pôsobil ako župan. Ako zálohu mali hrad v roku 1435 aj páni zo Solivaru (Soósovci) a v roku 1439 Ján Peréni. V roku 1441 strategicky dôležitú pevnosť obľahlo vojsko Jána Jiskru z Brandýsa pod velením Mikuláša Brcalu a v marci 1441 ju dobylo. Jiskra hrad využíval, veď ako bojovník kráľa Ladislava Pohrobka pôsobil ako šarišský župan a v rokoch 1455 a 1456 na ňom aj býval. S nástupom Mateja Korvína na trón stratil Jiskra akúkoľvek podporu a kontrolu nad hradom prevzali bratríci a ako pokračovatelia Jiskrových námedzných oddielov nehodlali pristupiť na jeho dobrovoľné opustenie. Hrad bol takou mocnou pevnosťou, že Štefan Zápoľsky musel jeho posádku vyhladovať. Ešte niekoľko rokov predtým kráľ Ladislav Pohrobok daroval hrad kráľovskému pokladníkovi Jánovi Perénimu, ale jeho potomkovia sa k vlastníctvu dostali až po dobytí hradu v roku 1461. Jiskra a potom Peréniovci sa postarali o výstavbu nového pásu opevnenia po okrajoch svahu.

Peréniovci prišli o hrad v roku 1537. V boji o uhorský trón totiž stáli pri Jánovi Zápoľskom. Vojská Ferdinanda I. Habsburského hrad dobyli a ako dôležitú pevnosť obsadili. Na prelome 16. a 17. storočia opevnenie spevnili štvorbokým barbakánom pred hlavnou bránou na severe a masívnym východným bastiónom. Zaujímavým v živote hradu bolo obdobie kapitánatu Juraja Wernera, prešovského notára a rektora miestnej školy, inak spisovateľa ovplyvneného humanizmom. Napriek tomu dokázal utláčať poddaných hradu rovnako ako iní velitelia vojenských mravov. V roku 1645 získalo lineckým mierom správu východoslovenských stolíc sedmohradské knieža Juraj Rákoci, a tým sa potvrdilo i jeho vlastníctvo hradu a panstva Šariš. Knieža však viac uprednostňovali pobyt v kaštieli pod hradom a hrad zanedbávali. Koniec hradu napodiv nenastal vďaka výbuchu strelného prachu v jednej z veží, ale urýchlil ho úplne obyčajný požiar v roku 1687, po ktorom hrad spustol.

Stavebný vývoj

Z pôvodného hradu zostala mohutná hranolová veža (13,2 x 13,2 m), ktorej vnútorný priestor so stranou 4,5 m nepochybne slúžil na bývanie. Nad temným prízemím, ktoré vetral iba jediný prieduch, sa nachádzalo prvé poschodie, do ktorého sa vstupovalo chodbičkou s lomeným portálikom. Spolu s ostením vedľajšieho združeného okienka ho však v minulom storočí vytrhli. Portál bol dostupný mostíkom z ochodze hradby. Z poschodia zaklenutého krížovou klenbou bez rebier viedlo schodište v hrúbke múra do druhého poschodia, ktorého hmota stála ešte na konci 19. storočia, a veža tak dosahovala výšku 28 m. Na začiatku bol donžon tesne obopínaný pomerne tenkým múrom a vo vnútri tak zostalo miesto na prístavok na ubytovanie hradnej čeľade, pravdepodobne na menšiu stavbu pri bráne na severe a na pozoruhodnú dvojdielnu cisternu. Jej analógia z 15. storočia sa zachovala na maďarskom hrade Csesznek. Zdanlivá skromnosť prvotného rozvrhu však korešponduje s poznatkami o iných komitátnych hradoch, ktoré v počiatkoch predstavoval tiež len ohradený donžon (Trenčiansky hrad, Zvolen - Pustý hrad, Spišský hrad).

Z predpokladaného predhradia zostala nepravidelne okrúhla veža na juhovýchodnom konci temena hradného kopca, ktorá možno stála najprv v samostatnom opevnení. Z 15. storočia pochádzajú piliere spevňujúce hradbu jadra a väčšina budov v ňom i na ploche veľkého nádvoria. Na samom konci stredoveku Peréniovci doplnili vonkajší okruh hradieb o ďalšie polkruhové a okrúhle veže, takže ich počet narástol na trinásť. Patrili medzi ne aj severná hranolová veža novej brány a ďalšia neďaleko od nej. V tejto podobe hrad vydržal až do zániku.

V súčasnosti je vrchol hradného kopca vykosený a upravený (viď panoráma). Info o zveľaďovaní hradu nájdete TU.

Mľinska džurka

 

Jedna sa o historický parný rušeň umiestnený na podstavci vedľa železničnej stanice vo Veľkom Šariši. Ide pravdepodobne o najstarší parný rušeň s normálnym rozchodom (1435 mm) na Slovensku. Bol vyrobený mníchovskou továrňou na lokomotívy Krauss & comp. roku 1882 pod výrobným číslom 1082 a typovým označením XXXIIb. Dvojnápravový rušeň bol určený pre Nagy Saroser Künstmühle (Veľkošarišský mlyn). Vykonával posunovacie práce na mlynskej vlečke do šesťdesiatych rokov minulého storočia. Po Druhej svetovej vojne krátku dobu premával na trati Prešov - Lipany.

Poloha hradu na mape:

 

Poloha parného rušňa na mape:

 

Literatúra:

Placek, M - Bóna, M. Encyklopédia slovenských hradov. Bratislava: Slovart, 2007. 286-288 s.