Ďalší zo série rozhovorov s ľuďmi, ktorí absolvovali Cestu hrdinov SNP nás vráti do toho najteplejšieho mesiaca tohto leta. Zaspomínajte si spolu s Mirom a Jurom na ich príbeh o Ceste SNP na ich nadšenie a zápal pre uskutočnenie jedného veľkého sna.

Ako sa im cestovalo, spolunažívalo a aké majú tipy pre svojich nasledovníkov sa hneď dozviete :).

 

Na začiatok by som Vás už tradične poprosil, aby ste sa predstavili našim čitateľom?

Miro: Jasné, prečo nie:). Volám sa Miro, k oslave prvej štvrť storočnice mi chýba niečo vyše roka... Som zo Spišskej Novej Vsi a momentálne študujem v Brne medzinárodné vzťahy. Od desiatich rokov som skautom a skautingu vďačím okrem MNOŽSTVA iného za prebudenie záujmu o cyklo/turistiku, les a všetko čo s tým súvisí...

Juro: Volám sa Juraj, mám 24 rokov a som zo Smoleníc. Študujem tiež medzinárodné vzťahy ako môj parťák Miro, ale v Bratislave. Mám veľmi rád takmer každý druh športu, najmä keď vyžaduje vysoké nasadenie a výdrž. Intenzívne som sa venoval najmä taekwondu. Mám rád hory, pretože moje rodisko leží na úpätí Malých Karpát.

Kedy ste začali premýšľať nad absolvovaním Cesty hrdinov SNP?

Miro: Nie tak dávno... Pravdu povediac... až do roku 2006 som o tejto Ceste ani nevedel. No od momentu, keď som sa o nej od jedného známeho počas skautského tábora dozvedel, sa pre mňa stala snom, ktorý som chcel niekedy v budúcnosti zrealizovať...

Juro: Ako malý chalan som vždy rád obdivoval slovenské hory počas cesty vlakom alebo autom na opačný koniec Slovenska. Sníval som o tom, že ich raz všetky prešlapem... Ale v tom čase som ešte netušil, že to raz aj urobím. S konkrétnou myšlienkou Cesty SNP, ktorú som dovtedy nepoznal, prišiel za mnou až Miro. Bolo to len pár mesiacov pred jej absolvovaním. (Tvrdí síce, že to bolo skôr, ale ja si to nepamätám. :-D)

 

Kedy ste sa rozhodli  pre realizáciu tejto myšlienky?

Miro: No... počas toho letného tábora v roku 2006 som sa zakecal s jedným známym, ktorý absolvoval úsek Devín – Trenčín a hľadal parťáka na úsek Trenčín – Dobšinský kopec... Povedal som si, že prečo nie a o pár týždňov sme vyrazili – došli sme však napokon len na Donovaly... A vtedy, v buse z Donovál do Ružomberka, som si povedal, že niekedy v budúcnosti sa pokúsim nájsť podobného blázna ako ja a spravím ďalší úsek, minimálne po Košice... Blázna som našiel a tak sme toto leto vyrazili...

Juro: Vlastne len asi mesiac pred tým, ako sme sa na túto cestu vydali. Mal som porobené všetky skúšky. Vtedy sa Mirovi podarilo ma definitívne zlomiť. :-D

 

Ako na to zareagovalo Vaše okolie?

Miro: Kamaráti, ktorí ma poznajú, sa ani veľmi nečudovali – poznajú ma :). Reakcie ostatných sa pohybovali medzi otázkami „Si blázon? Sa asi veľmi nudíš, čo?“ až po „Hmm.... zaujímavé... tak sa drž...“

Juro: Buď ma pokladali za blázna, alebo skôr na mňa nechápavo pozerali. Nie každý skutočne vie, čo to znamená prejsť kus Slovenska len s batôžkom. Moja rodina to brala v pohode - kupodivu ma vôbec neodhovárali, ba dokonca ma veľmi podporovali. Už sú zvyknutí na adrenalínové aktivity mňa a mojich súrodencov. :-D

 

Podarilo sa Vám to?

Miro: Napokon to vyšlo... krôčik po krôčiku sme uberali z tých niečo vyše 700 km a zrazu sme sa ocitli na Devíne... Treba však povedať, že úspech je na tejto ceste od neúspechu veľmi blízko... Stačí jeden chybný krok, dlhodobá nepriazeň počasia, či zlé pobalenie...

Juro: Určite. Zvládnutie takejto trasy nezávisí len od kvality jej účastníkov, ale aj množstva variabilných faktorov ako je najmä počasie, ale aj schopnosť motivácie, osobné zdravie, stav kolien, technická vybavenosť, stav terénu (kalamity) a pod. Každý z týchto faktorov mohol spôsobiť, že by sme sa vrátili domov. Nám našťastie všetko vyšlo na jednotku :-).

Ako dlho Vám trvalo zmeniť myšlienku na čin?

Miro: V podstate 1 a pol roka – to bol čas, ktorý som potreboval na presvedčenie parťáka. Samotná technická príprava však trvala výrazne menej - zhruba mesiac veľmi pozvoľnej prípravy prerušovanej občasnými prestávkami v podobe skúšok na VŠ. Posledný týždeň pred odchodom to však už bola riadna a seriózna príprava…

Juro: Môj parťák mi o tej ceste hovoril asi rok dopredu. V tom čase som to nebral vážne, len ako strelenú a nereálnu haluz. O rok neskôr som už vedel, že v posledné leto školy chcem zažiť niečo výnimočné. Uvedomil som si, že som rovnako strelený ako táto haluz. Vtedy Miro využil príležitosť a položil môj odpor na lopatky. :-D A keď raz poviem áno, už sa neobzerám späť...

 

Čo Vaša príprava zahŕňala?

Miro: No celý rok to boli popri nude na prednáškach občasné prehovárania do duše môjho budúceho spoluputujúcehoJ. Zhruba mesiac pred cestou sme začali s Jurom zvažovať, čo všetko by sa nám mohlo zísť a porovnávali sme to s tým, čo máme, no a zvyšné veci sme dokúpili... Zároveň som v tom období hľadal info o ceste v podobe cestopisov, máp atď. Zvažovali sme tiež, ktorým smerom ísť a zhodli sme sa na tom, že pôjdeme zo západu na východ... Posledný týždeň pred Cestou som intenzívne študoval mapy a cestopisy, vyznačil som si do nich napr. body po cca. 10 km, aby sme vedeli tvoriť naše denné plány... Napokon, asi 3 dni pred odchodom sme si povedali, že pôjdeme z východu na západ, veď zmena je život:) Kondične som sa veľmi nepripravoval nakoľko som si kondične vzhľadom na výkony na bicykli celkom veril...

Juro: Nebola príliš náročná. Netušil som do čoho idem, tak som sa zvlášť nepripravoval. :-D Všetky plánovacie veci vyriešil Miro. Na poslednú chvíľu som vyšľapal s 20 kilogramovým batohom trikrát na najvyšší vrch Malých Karpát Záruby (prevýšenie asi 500m) a trochu som bicykloval, aby som nabral stratenú kondičku. Čo sa týka technickej výbavy, počas posledného roka som na Vianoce, meniny a narodeniny akoby náhodou podostával zopár užitočných drobností ako termoprádlo, návleky, veľký batoh Husky, flisku či topánky Meindl. Žeby osud?...

Hľadali ste si informácie o Ceste hrdinov SNP, čo všetko Vám pomohlo?

Miro: Jasné, podľa mňa to bez informácii hádam ani nejde... Info som hľadal predovšetkým na nete – pomohla mi hlavne Vaša stránka a na nej umiestnené odkazy na stránky ľudí, čo túto úžasnú Cestu absolvovali v minulosti. Okrem toho som ešte Cestu konzultoval s kámošmi, ktorí jednotlivé úseky tejto Cesty v minulosti absolvovali...

Juro: Hanbím sa, ale nehľadal. Asi som veril, že pekný výlet sa dá vyriešiť za pochodu. :-D Potom som to viackrát oľutoval.

 

Predpokladám, že ste už po horách predtým čo-to pochodili, čo ste teda od tohto očakávali?

Miro: Pred Cestou hrdinov som absolvoval niekoľko pochodov, no nikdy nie takých dlhodobých, max. týždňových... Takže som len tak zhruba tušil, čo nás môže čakať... Pravdu povediac, šiel som do toho s tým, že uvidíme kam až dôjdeme a že každý deň v slovenskej prírode mi len a len pomôže vyčistiť hlavu od Bratislavy, výšky... To, že to napokon vydalo až na Devín, ma veľmi príjemne prekvapiloJ

Juro: Ja som predtým prešiel len polovicu Malej Fatry a naše malé kopčeky u nás. Ale očakávania nikdy nemám. Vždy beriem veci tak ako prídu. Každopádne som sa tešil na to, že bez ohľadu na to, kam zájdeme, musí to byť riadne dobrodružstvo. Doraziť až na koniec by bolo úžasné, ale nechcel som sa preceňovať.

Aké máte spomienky na prvý deň?

Miro: Jáááj... na prvý večer spomínam veľmi rád:). Spali sme totiž v útulni na Čiernej hore pri Svidníku, kde sme stretli úžasného chlapíka, ktorý nás pohostil asi kilom ražniči a pivkom a dokonca už po tme zišiel naspäť dole do Svidníka, len aby nás v prvú noc na našej dlhej Ceste nerušil svojím údajne veľmi hlučným chrápaním. Tak nás vyložene nadchol a nechal nás zabudnúť na všetky možné bolesti prvého dňa a otázky typu „Bol to správny nápad? Dôjdeme vôbec do Bardejova?“

Juro: Prvý deň bol pre mňa obrovský šok. Batoh plný koláčov bol príliš ťažký, plecia ma teda rezali riadne (bedrovky mi nefungovali). Okrem toho bolo mierne vlhko a ja som nebol naučený cestovať s batohom a využívať všetky výhody technického oblečenia. Nepríjemne ma prekvapila moja výnimočná schopnosť potiť sa. :-D Sem-tam som zapochyboval o svojich schopnostiach to zvládnuť. Prvý deň som však zvládol, a potom som už nepochyboval. Záver 1. dňa korunoval skvelý chlapík z Čiernej hory pri Svidníku, ktorý nás v útulni kráľovsky pohostil.

Prišla na Vás aj kríza či myšlienka, že v najbližšej dedine to zabalím?

Miro: Samozrejme, bolo pár menších kríz, ale na až tak hlbokú krízu si nespomínam… V podstate sa dá povedať, že nadšenie z prvého večera vo mne vydržalo hádam až po Biely kríž pred Bratislavou :) Až tam som si povedal, že v najbližšej dedine to balím...

Juro: Kríz bolo habadej. :-D Ale nikdy som nerozmýšľal, že to zabalím. Skôr som myslel na to, ako to spraviť, aby som vydržal šľapať ďalej.

 

Ako to bolo s počasím, večným nepriateľom? Fakt ste nezažili krízu?

Miro: Naše putovanie bolo dosť špecifické – podarilo sa nám totiž s presnosťou v podstate tri dni presne vystihnúť práve ten jeden jediný pekný a pekelne horúci mesiac tohto leta... Počasie nás tak viac motivovalo, ako privádzalo do kríz. Menšie krízy tak boli skôr následkom drobných blúdení či pocitu nespravodlivosti pri delení jedla :). Tie sme riešili nájdením (jedinej pravej) červenej značky a sladkosťami v podstate po každom jedle – v lepšom prípade nejakým tým keksíkom, v horšom nás nad vodou držal hroznový cukor:)

Juro: Počasie nam prialo. Nepamätám si, koľkokrát pršalo, ale nebolo toho veľa. Najhoršie to bolo pri výstupe na Kráľovu Hoľu. Vtedy som mal pocit, že suché oblečenie už dlho nevydrží a že dostanem zápal pľúc. O dva dni neskôr však už znovu pálilo slnko ako divé a tak to bolo skoro celý čas. Dokonca aj búrky sa nám začali vyhýbať. Takže na počasie nemám jediné krivé slovo. :-)

 

Ako ste sa zvykli stravovať, máte tip na nejakú pochúťku, ktorá zaručene po celom dni zlepší náladu?

Miro: Čo sa týka teplého jedla, bolo to dosť vtipné... dvomi slovami by sa to dalo zhrnúť: „Pasta rulez“ :) Za tých 28 dní sme mali 4krát ryžu, ináč stále cestoviny, menili sa len omáčky do nich... morca, špagetky, fazuľa v paradajkovej omáčke... Dodnes nechápem, ako je možné, že sme sa toho neprejedli a čo viac, brali sme to asi ako najočkávanejšiu časť dňa...

Okrem toho sme ešte samozrejme fungovali na chlebe so salámou či paštétou, na sladkostiach, jogurtoch, acidkách... Práve s tým sa spája môj recept, síce kúsok netradičný ale predsa... Na sušienky typu Marina si natierajte hustú zmes, ktorá vznikne zaliatím sušeného mlieka len veľmi malým objemom vody... Je to taká kalorická telo i dušu povznášajúca bomba...

Juro: Varené jedno sme mali raz denne. Párkrát ryža, ale na 95% to boli cestoviny. Ako prílohu odporúčame Špagetky od Hamé, Morcadelu, dá sa zniesť aj fazuľa. Obed sme s obrovskou chuťou zjedli každučký jeden deň. Okrem toho sme jedli hlavne chlieb s paštekou a klobásami. Niekedy sme zatúžili po mliečnych výrobkoch a laktóze. Počas cesty sme dokonca prišli na to, ktorý keksík má najviac kilojoulov. Jedným z favoritov bola Mila - tá nás vedela riadne motivovať. Ale aj cereálne tyčinky mali dobrý účinok. Čím ďalej sme boli od domova, tým viac sme potrebovali cukor. Okrem toho sme sa stravovali na psoch. :-D PEZ(pes je krycí názov-heslo, ktorých sme kvôli psychohygiene mali viacero), ako značka hroznového cukru bola pre nás odmenou za každým veľkým výšľapom. Po asi dvoch tretinách cesty, keď sme zistili, že náš pot už prestáva byť slaný, sme začali pociťovať túžbu po slaných tyčinkách. Keď som si kúpil ovocie a zeleninu, cítil som sa ako kráľ. No a nesmieme zabudnúť na dennú dávku multivitamínu a horičíka. Ktovie, či aj vďaka nemu sme sa vyhli takmer úplne kŕčom.

Čo s odstupom času hovoríte na Cestu?

Miro: Hovorím, že to bolo dosť ťažké – fyzicky aj psychicky, avšak určite nie nezvládnuteľné... Chce to len pevnú vôľu a fyzické sily... a samozrejme horčík proti kŕčom a čo možno najľahší ruksak:)

Juro: Som na seba skutočne hrdý. Cesta nás preverila po všetkých stránkach. Naučila ma dôležitosť plánovania (podľa prameňov, úkrytov, stúpania terénu), dôležitosť vzťahov s ľuďmi, ktorí sú so mnou, naučila ma, aká tvrdá dokáže byť príroda a život, ale aj že je možné v živote všetko ťažké zvládnuť. Ukázala mi, že na svete stále existujú skutočne dobrí ľudia. Ale najmä vo mne upevnila pevnosť v tom, čo robím, a preverila moju schopnosť nikdy sa nevzdávať. Nikdy neľutujem, že som sa na tú cestu vydal. Znovu by som už však nešiel. Ako skúsenosť stačí raz.

Ktoré úseky by ste označili za najťažšie?

Miro: V mysli mi zostali hlavne tri ťažké úseky... Prvým boli niektoré „polomoidné“ časti Volovských vrchov (napr. okolie Pipítok alebo úsek od Sedla Súľová až po Dolinu Rakovca). Druhým úsekom, na ktorý nerád spomínam, bol úsek od Zliechova až po Vápeč, ktorý si akosi „privlastnil“ nejaký vtipný súkromník, ktorý tam zrušil značenie... pripravte sa na poldňový pochod bez značiek... No a úsekom, na ktorý spominám najneradšej, bol „hrebeň veľkošturcovského typu“ od Sedla Veľký Šturec až po Rybovské sedlo pod Krížnou... nekonečné prudké stúpania striedané prudkými klesaniami... žiadne výhľady, hustý porast...

Juro: Asi trasa smerom z Donovalov na Krížnu - od Sedla Veľký Šturec. Samé strmé stúpanie, žiaden výhľad, a napokon každý kopec zísť znovu dole. To ma dosť iritovalo. Ale našťastie som mal vtedy svoj deň. Neviem čo by som robil, keby som  ho nemal... Ďalší náročný úsek je, keď chcete prejsť zo Smoleníc až na Pezinskú Babu za jeden deň.

 

Ako ste zvládali nekonečné asfaltky v niektorých častiach pochodu?

Miro: Myslím si, že celkom dobre... Nepríjemne to bolo len pre nohy, ktoré zvlášť v poslednom týždni pochodu na asfaltkách dosť trpeli... Na druhej strane však boli asfaltky bezpečné z pohľadu nedostatkovej vody a kofoly:)

Juro: Ja som ich naozaj nemal rád. Tam sa mi porobilo najviac pľuzgierov. Pochod po asfaltkách bol pre mňa najväčšie utrpenie. Omnoho radšej by som prešľapal strmé kopce.

 

Čo by ste po svojich skúsenostiach už so sebou neťahali, aby ste odľahčili batoh?

Miro: So svojím zbalením som bol veľmi spokojný... V podstate som v batohu nemal nič, čo by som ani raz nepoužil, takže do budúcnosti budem brávať to isté, čo som si so sebou zobral na SNP-čku...

Juro: Hmm. Nebral by som druhý ešus. Zobral by som si ľahšie topánky (moje mali spolu 2kg) a menej rozmernú flisku. Ešte som mal pár vecí, ktoré hoci boli zbytočne ťažké alebo zaberali priestor, mali hlavne symbolický význam a nevyhodil by som ich. Dýku (0,5kg), ako symbol môjho detského sna prešľapať Slovensko (vtedy som si ju za tým účelom kúpil za svoje drobné úspory) a vreckové Sväté písmo. Takže som v podstate spokojný so svojím zbalením.

Šli by ste zas Cestu hrdinov SNP, či chystáte podobnú akciu?

Miro: Nevidím zmysel absolvovať túto Cestu ešte raz... Jedine ak by som to nejako upgradol, napr. to spraviť niekedy na jeseň, alebo na cykli... ale... nikdy nehovor nikdy:) Viacdňové pochody určite chystám, stále mi chýbajú hrebene Veľkej Fatry, Západných Tatier, Bukovských vrchov... Okrem toho snívam aj o absolvovaní cyklovýpravy po obvode Slovenska a nejakej dvoj/týždňovke v rumunských Karpatoch... Čas ukáže:)

Juro: Druhýkrát by som už nešiel. Stratilo by to svoj význam. Je to symbolická akcia. Ale rád sa vrátim na miesta, ktoré ma počas tejto cesty oslovili. Najbližšie to budú Nízke Tatry, kam chcem zobrať mladšieho brata.

Ak by ste šli znova čo by ste spravili inak, zmenili by ste niečo?

Miro: Čo sa týka technickej stránky, nemenil by som hádam nič... Ak by som mohol, čo žiaľ nemôžem, zmenil by som len chovanie niektorých ľudí k tomu najkrajšiemu čo v SR máme – k našej prírode...

Juro: Určite by som si naštudoval všetko o Ceste SNP najviac ako by sa dalo a aj o miestach, ktorými sa prechádza. Tiež by som si zobral oveľa kvalitnejší batoh s dobrými ramenami a bedrovým upínaním, stabilným tvarom a lepšie riešenie jeho krytia proti dažďu. A pokúsil by som sa namotať nejakého ďalšieho blázna, aby sme boli traja alebo štyria - dobre zohraní a zladení parťáci. Mohlo by to dosť zmeniť celú cestu a priniesť nové zážitky a aj nové výzvy.

A čo z tej technickej stránky by ste poradili čitateľom?

Miro: Hmm... neviem, čo presne máš na mysli pod „technickou stránkou“... Ak výbavu, tak tú som opísal v článku „Čo všetko so sebou zobrať na Cestu“ na Vašej stránke. Ak prípravu, tú som opísal vyššie... takže neviem:)

Juro: Aby sa opýtali Mira. :-D ak je niekto odborník na SNP, tak určite on. On si hádam pamätá každý konár, ktorý sme prekračovali.

Moja rada je, aby si dali naozaj záležať na manažmente vody. Môže to byť rozhodujúce. Nosiť 4kg vody nemá zmysel, ak je na blízku dedina alebo prameň. Na druhej strane variť obed, keď naokolo nie sú pramene a je horúci letný deň tiež nie je nič vhodné. A bez vody neprejdete ani deň.

Vzali ste si niečo z Vašej cesty, čo Vás najviac oslovilo, čo ste o sebe zistili?

Miro: Najviac ma oslovila krása slovenskej prírody, ktorá na tak malej rozlohe ukrýva množstvo najrozličnejších krás... Určite stojí za to nájsť si mesiac a zažiť si to osobne...

A čo mi Cesta dala? Veľmi veľa... spoznal som nové miesta, veľmi veľa skvelých ľudí, sám seba – svoje psychické a fyzické hranice...

Juro: Cesta mi ukázala, že Slovensko je naozaj krásne a veľa Slovákov nemá o tom ani tušenia a radšej chodia do iných krajín. A ja som zažil mesiac nepretržitých zážitkov, keď každé pohorie prináša úplne iné krásy a zákutia.

Zároveň som sa naučil mnohým veciam. Ale najviac si cením skúsenosť s mojím parťákom. Máme množstvo spoločných zážitkov, veľa sme sa spolu nasmiali. Za to, že sme to zvládli, si vďačíme navzájom. Okrem toho je dôležité si uvedomiť, že stráviť mesiac takmer výlučne iba s jedným ďalším človekom môže byť dosť náročné. Prináša to so sebou mnohé ťažké situácie. No na druhej strane vám to pomôže uvedomiť si, že ste na druhých závislí a že musíte vedieť zo svojej pozície ustúpiť a urobiť kompromisy. Vzťahy s ľuďmi sú dôležitejšie.

 

Ďakujem za rozhovor :) na všetky otázky našich čitateľov Miro a Juro určite odpovedia v diskusii pod článkom.

 

- hlasuj za článok na vybrali.sme.sk