Prinášame Vám, krátky rozhovor s Jankou a Martinom, ktorí absolvovali cestu hrdinov SNP v lete 2010. Svoju cestu začali na Dukle a skončili doma v Trenčíne, odkiaľ to na Devín mali prejdené už v minulosti. Správy z ich postupu sme mohli sledovať v LIVE Sledovaní.

Môžete sa na začiatok krátko predstaviť?

Janka: Volám sa Jana Černičková, mám 21 rokov a študujem v Banskej Bystrici tlmočníctvo, prekladateľstvo (Aj-Nj) na UMB. Inak som z Trenčína.

Martin: Ja som Martin Olejár, som tiež z Trenčína a mám 26 rokov. Pracujem v kuriérskej službe a mám rád hory a cestovanie.

Kedy ste začali premýšľať nad absolvovaním Cesty hrdinov SNP?

Martin: Fascinovala ma už dávno, nakoľko prechádza miestami, kde bývam. Aj keď prvý úsek z Brezovej pod Bradlom do Trenčína sme spravili až minulý rok.

Janka: Ja som začala až na začiatku tohto leta, keď o nej Martin stále rozprával. Zo začiatku sa mi to nezdal reálny nápad, lebo som myslela, že si viacero ľudí nenájde naraz čas na tri týždne.

Čo bolo impulzom, inšpiráciou pre absolvovanie Cesty hrdinov SNP, kto prišiel s týmto nápadom?

Janka: Nápad bol teda Martinov. Keďže som mala rada naše víkendové túry, presvedčil ma, že sa mi budú páčiť aj túry po Slovensku. A mal pravdu - páčili sa mi, ale nebolo to každý deň opekanie a kúpanie...

Ako sa s tým vyrovnávala Janka, musel si ju dlho presviedčať?

Janka: Veľmi som neverila svojej fyzickej kondícii. Myslela som si, že sa odpojím, keď nebudem vládať. A musím sa priznať, že som Martinovi po čase nestačila.

Martin: Janka sa troška bála, ale nakoniec bola statočná. Išla so mnou až do konca.

Ako dlho trvalo než ste nápad zrealizovali?

Martin: Fyzická príprava trvala asi pol roka, aj keď sme zďaleka neboli takí vytrénovaní, ako sme chceli. Víkend pred Cestou sme boli namiesto tréningu na Pohode. Aj keď to asi veľmi nevadilo, pretože väčším problémom sa ukázal byť skôr boľavý chrbát než boľavé nohy. Zbieranie informácií trvalo skoro rok.

Hľadali ste si informácie o vašej nadchádzajúcej ceste, čo všetko Vám pomohlo?

Janka: Pozerali sme informácie na stránke cestasnp.sk, vznikla akurát včas. Bolo napríklad zaujímavé sledovať, ako sa darí Ľubošovi alebo Jakubovi a jeho kamošom.

Martin: Na tejto stránke som našiel výškový profil, rázcestia a ich vzdialenosti v kilometroch, čo som si pred Cestou vytlačil a zobral so sebou. Ďalšia významná stránka bola hiking.sk, kde sa dá pozerať podrobná mapa a tiež som si tu prečítal cestopisy z Cesty.

Čo ste si hovorili po prvom dni pochodu?

Janka: Že je to ťažké. Cez deň mi bolo strašné teplo, doštípali ma ovady (zaujímavé, že Martina nie) a bolel ma chrbát. Večer sme mali spať v útulni v lese, čoho som sa aj celkom aj bála, ale podarilo sa nám tam založiť oheň. Nakoniec sme si ešte uvarili polievku, do ktorej nám napadal popol.

Martin: Hovoril som si, že ma čaká ešte veľa kilometrov. Navyše som so začiatkom cesty prestal fajčiť, takže som mal ešte o trápenie naviac. Ruksak bol neuveriteľne ťažký - to bol druhý najväčší problém celú cestu hneď po počasí. Teplo mi nevadilo, vedel som, že sucho si treba vážiť.

Väčšinu času ste šľapali len dvaja, nezačala u Vás "ponorka" ?

Martin: Nezačala.

Janka: Neviem, či by som to nazvala ponorkou, ale určite sme si občas trochu liezli na nervy. Napríklad keď išlo o jedlo, lebo sme ho mali vždy menej, než by sa žiadalo. Bývali sme strašne hladní a vtedy je ťažké deliť sa s niekym o posledné kusy. Ale musím uznať, že Martin bol psychicky silnejší článok výpravy.

Kedy prišla tá skutočná kríza, kedy ste si začali hovoriť, že v najbližšej dedine to zabalím?

Martin: Určite najhoršia kríza bola v Sedle Súľová, keď sme boli už niekoľko dní mokrí. Prejavovali sa na nás aj známky dlhšieho pochodu, Janka bola chorá a navyše sme našli len provizórne ubytovanie na povale starej usadlosti. Hoci meteo-predpoveď neveštila nič dobré, ráno vyšlo slnko a prebudilo v nás novú nádej.

Janka: Ocitli sme sa tam podvečer. Nestíhali sme už prísť za svetla na Palcmanskú mašu, kde sme mali mať ubytovanie. V ten deň boli opäť strašné polomy, kvôli ktorým sme šli pomaly. Ráno, keď sme vyrazili z chaty Volovec, to vyzeralo nádejne, ale do hodiny začalo pršať a už ani neprestalo. V sedle Súľová sme boli dosť premočení, ale tam nás drevorúbači zobrali spať na povalu, ktorú sme zdieľali aj s netopierom a hlodavcami. Pod nami boli kone. Na jedenie nám ostal už iba chlieb s paštékou a jedna tyčinka. Navyše sa bolo treba rozhodnúť, či sa liečiť alebo ísť ďalej. Martin mi dal všetky svoje suché veci, on ostal iba v spodnom prádle. Následne sa mu podarilo poliať si spacák čajom od drevorubačov. Keď sme na druhý deň dorazili na Palcmanskú mašu, mali sme za sebou štvrtý deň pochodu v čvachtajúcich topánkach.

Ako ste sa vysporiadavali s vašimi krízami, a ako ich umocnilo nepriaznivé počasie ktoré ste zažívali?

Martin: Počasie všetko zlé ešte znásobovalo. Dôležité bolo mať pri sebe vždy nejakú maličkosť na zdvihnutie morálky, ako napríklad sladkosť.

Janka: Po tom, čo sme zažili vo Volovských vrchoch, sme sa báli každého oblaku. Ďalšiu krízu sme zažili po dvoch krátkych intenzívnych búrkach na kopcoch nad Handlovou. Po prvé sme sa tak trochu báli o život a po druhé sme do nitky premokli, tak sme sa po desiatich kilometroch ubytovali na Remate. Samozrejme, v tom momente vyšlo slnko a my sme ľutovali, že sme nepokračovali ďalej, lebo sme mysleli, že takto už pravdepodobne nestihneme. Po našich rekordných šiestich dňoch sme sa osprchovali a vyspali v posteli !

Čo s odstupom času hovoríte na Vašu cestu, (bolo to až také krízové)?

Martin: Bolo to ťažšie, ako sa dnes zdá.

Janka: Človek si to zlé až tak nepamätá, dokonca sa na tom s odstupom času dokáže schuti pobaviť. Tie najhoršie situácie ma aj tak pravdepodobne najviac posilnili.

Ako bolo pozerať sa na vlastné “Live” správy po návrate, vyvoláva to spomienky?

Martin: Čítanie esemesiek vyvoláva spomienky, ale nedokázali zachytiť moje pocity tak intenzívne, ako som ich prežíval.

Janka: Som veľmi rada, že si aj po čase vždy môžem esemeskami pripomenúť, ako som to prežívala. Aj keď, ako povedal Martin, nie je to zďaleka také autentické.

Šli by ste zas či chystáte podobnú šialenú akciu?

Martin: Išli by sme, ale rozhodne niečo kratšie a do exotickejšej destinácie. Budúci rok by sme chceli spoznať život albánskeho obyvateľstva v horách Prokletie (Čierna hora).

Janka: Budúci rok našťastie môžem vybrať dovolenku ja. Ale je dosť možné, že sa nechám presvedčiť na Čiernu horu, bolo sľúbených pár dní aj pri mori. Len sa trochu obávam spania u albánskych pastierov.

Čo Vám prinieslo Live sledovanie?

Janka: Bola to pre nás určite dobrá motivácia. Posielala som ich ja a ešte nejakú dobu po návrate sa mi stávalo, že keď som niečo zažila, alebo aj keď iba začalo pršať, brala som automaticky mobil do ruky.

Myslíte že sledovanie ma význam aj pre plánovanie budúcich ciest ďalších turistov?

Martin: Keď sa na Cestu pozriete s odstupom času, spomínate na peknú prírodu a na ľudí, ktorých ste stretli, zatiaľ čo počas nej myslíte hlavne na bolesti. Takže esemesky poskytnú reálnejší obraz než cestopis. Navyše z nich máte veľa informácií o ubytovaní, obchodoch atď.

Janka: Ja som veľmi rada, že som si mohla prečítať o Ľubošovi a Jakubovi, mala som aspoň lepšiu predstavu o tom, čo nás čaká.

Čo ste si vzali z vašej cesty, čo Vás najviac oslovilo, čo ste o sebe zistili?

Martin: Cesta ma naučila tešiť sa z maličkostí, pokore a ukázala mi, že aj tie najťažšie úlohy sa nakoniec zdajú ľahšie. Človek sa do nich ale musí pustiť a nie sa vzdať.

Janka: Nikdy v živote som ešte nemala svoje telo v takej fyzickej kondícii ako po návrate. Ale hlavne som si potvrdila, že sme s Martinom výborný tím a že dokážeme riešiť aj veľmi ťažké situácie.