Po menšom oddychu v Nízkych Tatrách sme sa Ja, môj priateľ Peťo a naša nová spolupútnička Mima ocitli pod stolom pred Čičmianskou krčmou. Privítali nás ranné slnečné lúče a posmešné pokriky okoloidúcich robotníkov. S túlavým psom, ktorý sa k nám pridal, sme vyrazili za dedinu smerom do lesa na Strážov. Tam sa nám ale podarilo značku stratiť a dokonca aj Peťove GPSko bolo z toho mimo. Popozerali sme sa okolo a nakoniec zvíťazila cesta hore kopcom k starému posedu. Aspoň tu ukazoval prístroj dobrý smer. Ale ako veľmi sa mýlil…

Veselo sme si kráčali, zvedaví kam nás to zavedie, keď v tom len niekoľko metrov od nás niečo riadne buchlo a ostal po tom len oblak dymu. Výstrel z pištole? Bomba? Okamžite sme zbehli naspäť na cestu k poslednej značke a triasli sme sa ako osiky. Na naše potešenie išla okolo partia Poliakov a nohami-rukami sme im porozprávali, čo sa stalo. Ich odpoveď? Vraj to bol zvuk prepínajúceho sa motora okolo lietajúcich stíhačiek z normálnej rýchlosti na nadzvukovú. Hmm... Mám pocit, že to boli skôr pytliaci…

Po rozdýchaní tohto nášho zážitku, sme sledovali Poliakov, ako si vykračujú na Strážov aj s naším túlavým psíkom, ktorý zrejme usúdil, že behať s nami nie je zrovna  bezpečné. Na vrchol sa štveralo len ťažko a napriek vetru a nepríjemným oblakom sme si plnými dúškami vychutnávali okolie. Pod nami sa črtala obec Zliechov a Košecké Rovné, kam smeroval ďalej náš osud. Bolo jasné, že potom musíme prejsť cez lúku do dedinky Kopec, ale nevedeli sme, aký veľký to bude problém.

Nejaký inteligent zatrel všetky značky, a tak nám najbližšie dve hodiny marila plány nepreniknuteľná húština, kde ma skoro udupala srnka, ale nakoniec sa nám podarilo zísť dolu do doliny. Tu sa objavilo mladé dievča, Barborka, ktorá celá očarovaná z nášho výletu, nás pozvala na návštevu k svojmu kamarátovi. Starší pán nás ochotne ubytoval vo svojom rodnom domčeku, a kým skočil do obchodu kúpiť niečo pod zub, postrážili sme jeho gazdovstvo – kozičky, ovečky i úrodu. Mamke som ešte poslala sms-ku s textom:  “sme živí a zdraví v dolnej strednej pod kopcom.” Myslela si, že žartujem, lebo neverila, že niečo take môže byť aj na mape.

Na mäkkom sa spalo po ťažkom dni nádherne a o to menej sa nám chcelo ráno vstávať. Naplánovaná bola túra až do Trenčianskych Teplíc, kde sme sa chceli okúpať. Zaželali sme si teda všetko dobré a intuitívne sme kráčali pod Vápeč, pretože až tam sa objavili značky. Potom nás ale privítal prenádherný výhľad na Strážovské vrchy a neskôr pohodlná a nenáročná cesta k nášmu cieľu, kde čakalo veľa prekvapení.

Kúpalisko, o ktorom Mima básnila, bolo už 10 rokov zatvorené, jednu polovicu mesta tvorili opustené budovy a tú druhú  riadne predražené hotely. Miestni nám ale odporučili úžasný podnik s chutným rezaným, kde nám zohriali vodu na wifonku, partia turistov nám kúpila pizzu, starý pán nám porozprával o jeho štyroch prechodoch SNPčky a na záver nás jeden obchodník s alkoholom zobral spať na jeho hotelovú izbu. Povráva sa, že Mima nosí šťastie, ale že až takéto!?

Aj počasie sa na druhý deň ešte vylepšilo a pohodlný deň do Drietomej sa vydaril na výbornú. V Trenčíne sme si dopriali honosné posedenie v Kolibe a mega obrovské super bagety za 1 evro, v obchode sme stretli našu staro-novú kamarátku Barborku a presne keď sa večer spustil lejak sme dorazili na faru v Drietomej. Usalašili sme sa v altánku, pretože farár nebol doma a čakali sme kým sa celý zmätený neobjavil. Vyvetlili sme mu, že máme len stan pre dvoch a že v tejto búrke, ktorá sa medzičasom rozpútala, nemáme kde spať. Láskavo nás ubytoval v herni a ponúkol nám naozaj všetko ako v riadnom 5 hviezdičkovom hoteli s all-inclusive. Dobrí ľudia ešte nevymreli!

Ďalej sme sa chceli  hecnúť a dať to až na Veľkú Homolu a potom odšľapať na Bradlo, kde sme mali vybavené ubytko u kamošky, ale keď sme sa ráno zobudili, nemalo ani zmysel otvárať oči ako pršalo. Poleňošili sme si teda a keď dážď trocha ustal, rozhodli sme sa vyraziť s plnými bruchami polievky aj leča a batohmi, kde nás ťažila kofola a domáca zeleninka. Cez mokrý les sa išlo ťažko a z výhľadov sme veľa nemali. Vyčasilo sa až hlboko na českom území, kde nám domorodci poradili luxusnú zastávku na Trojáku, kvôli ktorej sme museli pokračovať po asfaltke na kopec, zase do mraku a vlhka. Po hodine chôdze tam ale stála: drevená, ďalej od hlavnej cesty, so 4 stenami, kde sa perfektne zmestil náš stan. Mima sa ešte okúpala vedľa v chate a potme sme varili večeru. Batohy sme vyložili na lavičku a traja sme sa v stane natlačení dobre vyspali. Jediné mínus bolo, že nám vďaka hmle nevyschlo oblečenie, skôr ďalšie ešte navlhlo.

Ani posledný júlový deň nezáčínal najslávnejšie a dlho sme sa brodili zabahnenými lesmi Českej republiky. Čas sme si krátili spievaním pesničiek a Peťa sme sa snažili držať ako posledného, lebo jeho vetrajúce sa mokré ponožky páchli na niekoľko metrov. Možno preto sa neobjavila ani živá duša. Až pred výstupom na Homoľu sa slnko odvážilo vykuknúť, a tak sme si mohli vychutnávať krásny výhľad pred meteorologickou stanicou. Chceli sme tu prespať a po večeri na chate sme sa vybrali nájsť vhodné miesto. Bingo! Na lúke sa nacházal starý posed, kam sme odlifrovali Mimu a ja a Peťo sme si postavili stan. V noci fúkalo a stromy škrabali o okná prístrešku, takže keď sa z výšky ustráchane ozvalo, či to my tak škrabkáme, začalo sa nám snívať o všetkých možných aj nemožných potvorách.

Žiadne ale neprišli a zlé počasie tiež odišlo, tak nám cesta na Myjavu ubehla ako voda. Zvalili sme sa pred Billu a dopriali si honosný obed s tým, že na Bradlo už nie je ďaleko. Začalo však pripekať ešte viac a s plnými bruchami sa nám kráčalo veľmi ťažko. Mima tam potrebovala byť do večera, pretože musela svoju púť už ukončiť, a preto sme sa ponáhľali. Zastavili sme sa len pri atrape policajta a dreveného koňa, keď na nás majiteľ z kopca za domom zakričal odkiaľ ideme. “Z Dukly!” odpovedala som. A jeho reakcia? “Poďte k domu, dám vám za poldeci!” Zase raz nás krásne pohostili, dozvedeli sme sa veľa o Bukovských lesoch, Zakarpatskej Rusi, Maroku aj Aljaške a určite by sa toho našlo ešte veľa, keby sme nemuseli pokračovať.

Rýchlo sme sa zdvihli a skoro behom sme odšprintovali na Bradlo. Bol to zvláštny pocit. Dobehnúť tam, po skoro mesiaci túlania sa po Slovensku, s vedomím, že už sa nám to kráti. Všetky tie dobrodružstvá budú preč a vráti sa nudný mestský život. Stáť tam a pozerať sa na tú úchvatnú panorámu so spomienkami na celé naše doterajšie putovanie mi prinieslo ten pocit nekonečnej voľnosti a potreby zachovať si z nej čo najviac…

Predchádzajúcu časť nášho putovania nájdeš tu a pokiaľ si zvedavý aj na viac detailov, navštíviť môj blog.

- hlasuj za článok na vybrali.sme.sk