Pre tých, ktorí sa vybrali pešo z Bratislavy sú toto posledné kilometre pred vytúženým cieľom. Pre nás, našu malú expedíciu, zatiaľ pozostávajúcu z dvoch členov, sa však dobrodružstvo len začínalo. Ešte sme nevedeli,  čo je to vymeniť mäkký matrac za pichľavé vetvičky a listy, či rýchlovarnú kanvicu za nešikovnú plynovú bombu. Čoskoro sme ale na to prišli, zvykli si na to, a neskôr to ba priam nenávideli. Poďme ale postupne.

Cesta na Duklu trvala 12 hodín a keď sme tam došli, nebolo tam nič len hora a pár domčekov. Sen každého cestovateľa! Rozhodnutie spať pod rozhľadňou uprostred lesa nebolo tiež najšťastnejšie. Dažďové kvapky bičovali náš stan a mohutný vietor len pridával na hororovej atmosfére. Neznáme zvieratká pochodovali popri nás a my sme počuli každé jedno ich prežutie. Až neskoro mi došlo, že schovávať  štangľu salámu pod vlastnou hlavou, nie je práve najrozumnejšie. Úspešne sme ale prežili prvú noc a po parádne značených cestách sa nám podarilo len na hodinku zablúdiť a skoro sme sa zabili v rozbahnených jarkoch po veľkých lesných autách, kde si môj parťák a partner Peťo natiahol achilovku, ale za to sme si dožičili kúpeľ v ľadovom potoku, aby sme zmyli tie haldy bahna. A nakoniec celí dobití, ale spokojní, zaspali pri ceste v Nižnej Jedľovej.

Na druhý deň sme ale krásne vyschli, lebo slniečko vykuklo z oblakov a v plnej paráde zvýraznilo krásu tohto kraja: za Svidníkom  sa nám naskytlo množstvo  úžasných výhľadov, najlepší na luxusnej Čiernej hore, a niekoľkými kopcami, striedavo raz hore raz dole popri veľkých mraveniskách sme pokračovali až do nášho cieľa - Kurimky, kde sa prejavila pravá východniarska pohostinnosť a týmto ďakujem milej rodinke za úžasne pohostenie!

Pred nami bol ďalší slnečný deň a my sme si to namierili na Hrad Zborov. Hneď ako sme vyrazili nás potešila cesta, ktorá viedla rovno skrz obrovskú pŕhľavu a malinčie a v spoločnosti múch, ôs či ovadov sme sa ako zázrakom vyštverali na hrebeň. Potom sme mali pred sebou len krásnu širokú cestu a rozprávkový les. Až posledný úsek, lúka von z lesa do Andrejovej, nám dala zase raz zabrať a tak sme sa zvalili do autobusovej búdky a navarili si neskorý obed. Stihla som sa ešte okúpať v potoku, keď k nám došli dvaja zálesáci Tomáš a Kubo. Zoznámili sme sa, zistili, že putujú až z Bukovských vrchov a že máme spoločný cieľ – Cestu SNP.

Spolu sme sa teda vybrali na hrad, a veru tí boli rozošlapaní! My sme sa za tieto dni trocha flákali, lebo Peťa bolela tá natiahnutá achilovka, ale teraz sa nám to vrátilo. Odmenou nám bola úžasná zborovská zrúcanina, ktorú miestny spolok posledných pár mesiacov dával dokopy. Dokonca sa tu nachádzalo aj miesto pre stany s ohniskom, kde sme sa zložili, zapálili vatru a dlho sa rozprávali. A tak sa naša výprava rozšírila o dvoch turistov, ktorí, ako sme zistili, sú z tej istej školy ako my. Nasledoval jeden z najlepších dní na celej trase – výlet do Bardejovských kúpeľov. Keď  človek prežil zlé značenie, serpentíny, popadané stromy či pŕhľavu než sa dostal na Steblícku Maguru, cesta z nej do kúpeľov bola už len lahodnou prechádzkou, kde rovno na konci lesa vyrástol bazén s rôznymi výdobytkami civilizovanej doby ako instantnou teplou vodou, kofolou, či hot-dogom. Ja a Peťo sme teda nelenili a šli sme sa osviežiť. Večer sme sa stretli s Kubom a Tomášom, ktorí vysedávali celé poobedie v krčme, aj keď sa už pár dní nekúpali. Akosi ich už ani nenapadlo umyť sa. Zaviedli nás teda do jedného podniku, kde nikto nechápal ako môžeme „byť ubytovaní“ pri sklade na kopci. Nám to bolo jedno, hlavne, že sme mali toľké dobré pohostenie.

Jediná chybička krásy bola, že Tomáš nás na ďalší deň skoro ráno opúšťal a my sme mali pred sebou dlhú túru až do pohoria Čergov. Tak sme sa pomerne skoro pobrali, aby sme ráno o siedmej už vyrážali, cez les, polia a lúky sa dotrepali až do Bardejova, kde nie je žiadne Tesco a v jeho časti Miháľov dokonca straší.

Prejsť na Divoký východ 2. časť.

Ak Ťa moje rozprávanie zaujalo a chceš sa dozvedieť ešte viac navštív môj blog.

- zahlasujte za článok na vybrali.sme.sk