Je streda 2. júna 2005. Ja a môj kamarát Herkules stojíme o jednej v noci na autobusovej stanici a čakáme na bus, ktorý nás odvezie na menší výletík na „Ďaleký východ“. Nastupujeme do autobusu a čaká nás nočná 7 hodinová cesta. Ráno vystupujeme vo Svidníku, kde si dáme menšie raňajky a čakáme na ďalší prípoj do Vyšného Komárnika. Odvezieme sa až na štátnu hranicu SR/PL. Tu je začiatok našej cesty.

Spravíme vrcholové, teda stĺpikové foto a pokračujeme smerom na pamätník. Keď dorazíme, obzeráme si pamätník, robíme zopár dokumentačných fotiek a po cca 15 minútkach ideme ďalej. Celou cestou nás bude sprevádzať červená turistická značka. Na Dukle sú okolo cesty umiestnené aj exponáty z 2. svetovej vojny v podobe tanku, lietadla, dela, či podobných iných sovietskych samochodov....V obci Nižná Písaná nás fascinujú dva tanky, ktoré zostali zaparkované priamo pred kostolom. Po ceste k obci sú to ešte aj tri veľkokalibrové delá, pri ktorých oddychujeme a obedujeme. Po rozpálenej asfaltke smerujeme k Údoliu smrti. Tu je nainštalovaná scénka ako z akčného filmu, kedy skupinka 8 tankov útočí na obec Kapišová.

Cesta do Svidníka sa akosi z pekného chodníčka mení na kravskú stezku plnú vysokej trávy, žihľavy a blatistého potoka. Ale večer sme už vo Svidníku, kde sa zastavujeme v malom vojenskom múzeu, ktoré sa nachádza uprostred miestneho sídliska. Štvrtok je druhým dňom našej malej expedície. Vstávame trošku skôr ako sme plánovali, a preto sme už o 6:35 na vrchu Čierna hora, ktorý sa nachádza nad Svidníkom. Po ceste k dedinke Kurimka ešte zastavujeme na vrchu Makovník, kde majú svoje pútnické miesto hasiči. V Kurimke nakupujeme zásoby a za dedinou aj krátko obedujeme. Po pol dni šliapania tajne dúfame, že sa v Andejovej zastavíme na kofču.  Hoci sme zistili, že krčmu naozaj majú, neuvedomili sme si, že je otvorená až od šiestej. A hodinky ukazujú ledva tri!  No čo už, prešli sme sa a smädní ako kone pokračujeme do Zborova. Tu si už doprajeme vytúžené občerstvenie, a pretože sa zvečerieva, ponáhľame sa ďalej, aby sme našli vhodný nocľah niekde za dedinou.

Ráno síce vstávame dosť neskoro, ale hneď vyrážame smer Stebnická Magura. Je to poriadny kopčisko, tak sme sa aj zapotili. Okolo obeda už sme v Bardejovských kúpeľoch a dávame si dobrý obedík. V Bardejove samozrejme fotíme námestie a všetky historické skvosty. Spanie sme našli pri vypustenom rybníku, a spalo sa celkom dobre, len keby v noci nezačalo pršať. Ráno nás budia miestni rybári, ktorí prišli kosiť trávu. V Hervartove, na prvý pohľad obyčajnej dedinke sa zastavujeme pri drevenom kostolíku. Tu sa ale naše spoločné putovanie končí, Herkules sa odpája a ja musím pokračovať sám. Okolo obeda som na Čergove, pršalo a cesta bola poriadne mokrá. Nielen cesta, ale aj tráva bola mokrá! Nocujem nad obcou Terňa, ale zase je mokro, lebo poprcháva.

Pondelok ráno to už vyzerá s počasím lepšie. Prechádzam cez Veľký Šariš a ďalej po asfaltke do Malého Šariša a obce Cemjata, ktorá sa už nachádza nad Prešovom. Navečer sa dostávam k Pustému mlynu, ktorý je fakt pustý a nikoho tu niet. Cez dlhokánsku Sopotickú dolinu a tvrdú kamennú cestu schádzam skoro ku Kysaku. Ale fakt iba skoro, lebo do Kysaku je to ešte asi dve hodinky cesty. Takmer po tme nachádzam nocľah v horárni, kde spím pod strechou na verande.

Utorok ráno sa dostávam na Jánošíkovú Baštu, odkiaľ je nádherný výhľad. Ale už z diaľky vidím prichádzajúcu búrku. Našťastie ma zastihla len okrajovo. Poobede som už pri Košiciach a neskôr na Jahodnej chate. Tu si dávam výbornú obedovečeru a pokračujem ďalej, aby som našiel nocľah. Ten nachádzam na chate Lajoška.

V stredu po dobrých raňajkách a rozlúčkou s chatárom Vojtom smerujem na Kojšovskú hoľu. Poriadne tu fúka, preto nejdem ani na samotný vrchol. Navyše je zase zatiahnuté, tak sa výhľady nekonajú. Ale na vrchole Kloptáň si to vynahradím. Je tu drevená turistická rozhľadňa, ktorá je až nad úrovňou stromov, tak je tu dobrý výhľad. Pred večerom sa dostávam do Štós - kúpeľov, ale kvôli zásobám musím zbehnúť až do dediny.

Nocujem v poľovníckej chate, ktorá je po ceste pri červenej značke asi 1,5 hodiny šliapania od obce Štós. Celú noc prší, tak som rád, že môžem spať na sene a pod strechou. Ráno vstávam neskoro, a keď dážď stále neutícha poberám sa ďalej. Prechádzam cez vrch Osadník a Pipitku. Poobede som za stáleho dažďa na vrchu Skalisko. Strašne tu fúka, až sa bojím, aby ma nesfúklo dolu. Celý vytešený, že sa usuším a niečo spapám sa ponáhľam na chatu pod Volovcom. Ale smola, chata bola zavretá. A vonku stále prší a prší. No večer sa blížil, tak som si ustlal v kôlni na drevo... Bola síce trošku menšia, ako by som potreboval, ale nejak zlomený som sa vyspal. Aspoň že tu nepršalo. Ráno som sa zobudil, ale vôbec som nebol rád tomu, čo som videl. Stále pršalo a bolo hnusné počasie. No čo sa dalo robiť, musel som pokračovať. Zbalil som teda veci a išiel ďalej. Bola riadna zima a ešte ten dážď, no proste dokonalá kombinácia!

Po štyroch hodinách šliapania som bol dokonale premoknutý, a nájsť na mojom oblečení kúsok suchého miesta by dalo zabrať. Po zistení situácie, a telefonátom s kamarátom Herkulesom som zmierený s tým, že musím môj výletík ukončiť v polovici... V Nízkych Tatrách napadol sneh a polámalo stromy, a  tak by to bolo dosť zložité a aj nebezpečné.

No čo už, poberám sa teda domov. Aj keď nerád, ale nedá sa nič iné robiť, veď som zažil veľa pekných chvíľ a videl veľa krásneho. A určite sa nájde čas, aby som si to dokončil.....