Zuzka v Čergovw

Divoký východ 2. časť – Potulky Čergovom a Šarišskou vrchovinou

Zuzka v ČergovwNaša malá výprava, teraz pozostávajúca z troch členov – mňa, môjho priateľa Peťa a novoobjaveného pútnika Kuba, mala za sebou prvé štyri dni túlania sa východom a toto bol piaty (popravde Kubo išiel už z Bukovských vrchov).

Slnko pálilo ako divé a my sme sa plazili ako sme len vládali po nekonečnej asfaltke do malej dedinky menom Hervartov na úbočí Čergova.

V podobných malých dedinkách je bežné, že krčmy sa otvárajú až večer, a ani tu to nebolo inak. Čo nás ale prekvapilo bol svetelný nápis „Veselé Vianoce a šťastný nový rok“, ktorý visel medzi lampami pri známom drevenom kostolíku. Nuž, čas sa tu naozaj zastavil.Výhľad zo žobráka

Po výdatnom obede pri zatvorenom pohostinstve sa nám nechcelo ísť ďalej a keby sme vedeli, čo nás čaká, asi by sme počkali kým otvoria. Niekto nám totiž povedal, že výšľap na rozhľadňu na Žobráku trvá niečo cez polhodinku,…nech to ale tvrdil ktokoľvek, asi nebol z mäsa a kostí. Predstavte si taký strmý svah, až máte pocit, že sa z neho neustále šmýkate dole a na každom centimetri preklínate svoj ťažký ruksak a úmornú horúčavu. Žiadne odbočky, žiadne serpentíny, len hodinu a pol dlhá cesta priamo hore. Ale ten výhľad, ak to prežijete! Máte pocit, že stojíte uprostred sveta a všetko vám leží pri nohách!

Hrebeň ČergovaOkrem nás na rozhľadni relaxovala aj partia Poliakov, ktorá nás poinformovala, že tu behá medveď, teda našťastie na druhej strane hory, a že si máme dať pozor aj na skupinku vlkov… Keď sme neskôr prešli okolo kôpky kostí nebolo nám všetko jedno. Ale inak naša cesta naprieč pohorím po rozlúčení sa s turistami bola pohodlná, občas sa nám stratila značka, ale nádherné prostredie a najmä vyhliadka z vrcholu Čergov, ktorý bol obsypaný čučoriedkami, stáli za to.

Pomaly sa zvečerievalo a my sme boli len kúsok od nášho dnešného cieľa – chaty Čergov – Kubovho sna o mäkkej posteli a horúcej sprche. Nič také sa ale nekonalo. Chata bola úplne prázdna a arogantný pán, ktorému sme sa dovolali, nás škaredo odbil. Nezostávalo nám teda nič iné, len nájsť nejaký prameň, najesť sa, hodiť sa pod schody a zachrápať.Spanie na ch. Čergov

Na ďalší deň naše kroky viedli do Veľkého Šariša, kam mal pricestovať Peťo alias Suchý – Kubov kamarát a ďalší člen expedície. Nebolo to ďaleko a tak sme sa veľmi neponáhľali a plnými dúškami sme vychutnávali hlavne posledný úsek – odkrytý hrebeň Čergova, z ktorého človek vidí naozaj asi všade. Cesta sa nakoniec zvažuje pozdĺž jednej dedinky asfaltkou až do druhej, kde sme zadelili na obed a dúfali sme, že červená nepôjde cez dva strmé kopce pred nami, začiatok Šarišskej vrchoviny.

Mali sme šťastie – partizáni si zvolili údolie. Teda vlastne lúku hore do sedla, kde sa to len tak hmýrilo komármi, ovadmi či osami a aj naše repelenty, údajne testované v záplavových oblastiach, na to boli krátke. Po krátkej pauze sme si mysleli, že je koniec útrapám, ale ako vždy sme sa mýlili – zmizla značka a spolu s ňou aj Kubo. Vystriedalo ich také mračno komárov, aké som ešte nikdy nezažila. Trvalo hodnú chvíľu než sme sa cez to prebojovali a potom sme našli aj Kuba aj značku. Obaja sa len snažili, čo najrýchlejšie predrať tým hrozným územím.

Privítanie vo Veľkom ŠarišiOcitli sme sa nad Kanašom a do Veľkého Šariša to bolo len kúsok po nebezpečne kľukatej hlavnej ceste plnej nákladiakov. A potom len pivovar, krásny šokujúci billboard, ktorý potešil (alebo lepšie povedané rozosmial) hlavne Bratislavčanov a hor sa po Suchého. Všetci už pohromade sme namierili do najbližšieho pohostinstva vymyslieť bojový plán na najbližšie dni a kde budeme spať.

Prístrešie sme našli na pozemku ohradeného kostola. Aj sme klopali, či sa tu môžeme zložiť na noc, ale nikto neodpovedal. Tak sme si s Peťom postavili stan a Suchý s Kubom sa zvalili k múru, čo nebola najlepšia voľba, lebo nevychovaná jačiaca rodinka na druhej strane ho celú noc používala ako toaletu.Ubytovanie za kostolom

Ďalší deň sa niesol v znamení asfaltu, krčiem a dažďa. Najprv ráno do Malého Šariša po zmrzlinu, odtiaľ popod diaľnicu do lesa, kde nás skoro zastrelili a okolo smetiska pri nápise „prísny zákaz znečisťovania“ sme zabočili do Cemjaty po prvú dnešnú dávku kofoly a pivka. Odtiaľ viedla cesta do lesa, kde sa nám podarilo stratiť značku pri obrovských malinách, ale našli sme ju práve včas, keď nám začalo hrmieť za zadkom.

Výhľad nad ĽubovcomKeď sa rozpršalo, sedeli sme už v ďaľšom pohostinstve pri futbalovom štadióne s veľmi vtipnými sociálnymi zariadeniami. Po tejto menšej búrke sme sa pobrali ďalej do Radatíc na nákup, a potom starou nepoužívanou cestou sme si obišli celučičkú dedinku Ľubovec, kde sme prišli práve včas, lebo sa spustila ďalšia búrka, teraz omnoho výdatnejšia.

V krčme sme si objednali aj nejakú tú živú vodu, pretože to už vyzeralo, že tu budeme aj nocovať, ale kdežéé. Pršať prestalo a pri odchode nás odstavil starší pán, že jeho švagor robí podobné vylomeniny ako my, a že si s ním musíme vypiť. Z minimálneho množstva alkoholu sme sa celkom pekne opili a pokladali za úžasne odbehnúť to až k Prokopovmu mlynu, ktorý mal byť vzdialený takú hodinu chôdze. Hody v "Prokopovom mlyne"A tak sme za polhodinu DOBEHLI až predodvere starého opusteného domu celí nadšení, aké to máme dnes luxusné ubytko, a zažili sme tú najhrozivejšiu noc za celý mesiac.

Až ráno sa nám totiž ukázali v pravom svetle, a hlavne vo svetle vôbec, všetky tie tiene starého nábytku a rozhádzaných vecí. Na stene sme zanechali podpis a rýchlo sme utekali preč, predtým než sa to rozpadne a so strachom, či sme chytili blchy z postelí, kde sme spali. Ďalšou skúškou bolo spraviť most cez rozvodnený potok, aby sme cezeň mohli prejsť. To sa nám za dobrú hodinku podarilo a keď sme na druhej strane objavili ozajstný Prokopov mlyn napadla nám len otázka, kde do čerta sme to len minulú noc spali.

Náš hotel "Prokopov mlyn"Nasledovala pohodlná cesta do Kysaku, kde najhoršie bolo len predrať sa smradľavým a zatuchnutým korytom Hornádu, ale kofola v Kysaku pri najchudobnejšom obchode na svete nám to vynahradila. Tu sme sa rozhodli sa prvýkrát rozdeliť. Moje a Peťove achilovky to už viac nezvládali a tak sme sa pobrali vlakom do Košíc ku kamarátovi. Kubo a Suchý to dotlačili až do Kavečian, kde im ale nikto nechcel dať najesť, a tak sa zviezli až na hlavné námestie do Košíc, kde sa im to pošťastilo, ale až keď si Kubo odložil niekoľko dňové ponožky a štartovaciu pištoľ na medvede preč z dohľadu ľudí.

Zavelili sme oddychový deň a tešili sa, čo nám prinesie zatočenie značky na západ.

 

Prvú časť nášho putovania nájdete tu a pokiaľ ste zvedaví aj na viac detailov, nebojte sa navštíviť môj blog.Späť na NOVINKY

{jcomments on}

 

– hlasuj za článok na vybrali.sme.sk

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *