Cestopis Solinko a Hasty (Malé Karpaty)

23. deň (streda 12.7.2006) Bradlo – Dolná Raková

Opäť horúce ráno a opäť sa nám nechce vyrážať, a tak sa dlho skrývame v tieni stromov, jednoducho povaľujeme sa a odkladáme každodennú povinnosť vykročiť v ústrety horúčave a odšľapať si dnešnú dávku kilometrov. Večer sme si to strihli lesom kvôli hľadaniu miesta na spanie a tak sme dnes mimo značku, ale jasne vidíme Brezovú a jasne vidíme asfaltovú štreku, ktorou budeme pokračovať.

Nuž zostáva nám len vyraziť, a hoc s nevôľou, púšťame sa do boja s batohom, asfaltom a teplom. Čo najrýchlejšie prechádzame Brezovú, aby sme už už boli v lese, avšak hnusní marketingoví mágovia typu Flašík and spol. nás zlákali krásnym emblémom “Pub-u” na jedno orosené. Poctivo sa držíme Šarišského vychovania, veď musíme ctiť svoju kultúru, a celkom rýchlo napĺňame kvótu pitného režimu a popritom nabíjame prenosné telekomunikačné zariadenie a ďalšiu elektroniku. Je čas vyrážať a keďže sme už takmer v lese a plní elánu, nerobí nám problém Fittipaldiho tempo a za chvíľu sa ocitáme na odbočke k Dobrovodskému hradu. Po rýchloexkurzii zbehneme do dediny, preletíme cez ňu a opäť nasleduje les, kopec a ukrajujeme kilometre smer Dolná Raková. Už sa zvečerieva a zatiaľ nemáme miesto kam sa zložíme, a tak spoliehame na brázdu lúk za Dolnou Rakovou, ktorú ukazuje mapa, no a ona tam bola, síce tu nie je prameň, ale vody na cestoviny je vo fľašiach dosť. Kým som stihol vytvoriť cestovinovo-paradajkovo-syrovú hmotu, je aj stan postavený a všetko pripravené na nocľah a sedenie pri ohni.

24. deň (štvrtok 13.7.2006) Dolná Raková – Mon Repos

Ďalší deň, zas som dolámaný, len to nejak veľmi nevnímam. Človek si zvykne aj na ťažký batoh aj na spanie na zemi. Je mi to už jedno vlastne kde spím, po toľkých kilometroch a nociach na hrboľatej zemi medzi kameňmi mi rovnejšia lúka príde ako trojhviezdičkový hotel. Už pár dní jeme stále to isté dookola, cestoviny s niečim či sáčkovu polievku, chlieb. Žijeme na zotrvačník, kráčame na zotrvačník, jednoducho, chcelo by to deň pauzu. Vo Veľkej Fatre som si hovoril, že to potiahnem po Trenčín, v Trenčíne, že to na Bradle zakončím, no a na Bradle, že tých pár dní do Bratislavy už nie je nič. Zotrvačnosť. Fyzikálny jav, vďaka ktorému som prešiel Slovensko naprieč, zotrvačnosť nám už balila veci, aj stan a ťahala nás ďalej. Niekedy sme sa s tridsiatimi kilometrami trápili celý deň. Dnes sme vyrazili a na dve či tri prestávky prišli na Mon Repos 20km, len tak, ako nič. Po dňoch, ba až týždňoch vyprázdnenia hlavy a povznesenia duše nás Malé Karpaty opäť hodili do reality neznášanlivosti, peňazí, sebectva a arogancie. Malé Karpaty na jednej strane ukľudňujúce svojimi hlbokými lesmi, na druhej strane nasierajúce rozsiahlymi rančmi a haciendami “gerojov” ,ktorí si odborne povedané liečia “komplex malého penisu”, sú pekne nasierajúce pohorie a ta “podivnosť”, že niekto, kto má peniaze a kamarátov na správnych miestach si môže ohradiť kus lesa s robiť si tam čokoľvek ma serie aj teraz. Nuž, ale štvrtok roku pána 2006 bol príjemný deň, kedy sa nám podarilo oprať a okúpať sa v potoku čo preteká cez chatovú osadu, bol to štvrtok vynikajúceho počasia a bolo niekoľko pekných výhľadov či dokonca aj hrad na preskúmanie. Na Mon Repos prichádzame celkom skoro, ale aj tak sa rozhodujeme pre lúku vedľa senníka, už toho máme plne zuby.

25. deň (piatok 14.7.2006) Mon Repos – Baba

Po rannej dávke čaju a déjà vu raňajkách hneď vyrážame. Chceli by sme dôjsť až na Pezinskú Babu, a tak sa dnes nemôžeme flákať, aj keď sa nám v tých horúčavách veľmi nechce. Našťastie je v lesoch vždy príjemne a ešte máme to šťastie stretnúť na Uhliskách voľajakých príjemných Myjavčanov. Len čo sa dozvedeli, že to šľapeme až od Prešova , hneď vyťahovali “Zelinkovú”, čo to prezradili a odporúčali. Nejako tieto malokarpatské kopce ani nevnímame a stupák na Vápennú zmizol za nami. O tom, že na Skalnatú sa ide do kopca viem len z mapy. Nechcelo sa mi jedine na Čmeľok. Avšak čo nám príjemnu monotónnu prechádzku lesmi a kopcami Karpát znepríjemňovalo, boli komáre. Strašné roje, nedalo sa zastať ani najesť. Počas piatich minút obeda mi už chýbalo zo 5dcl krvi, rýchlo sme stavali stan nech sa môžeme doň schovať. Tento deň je ďalší zo série dní v tranze, keď človek nič nevníma a len šliape a šliape a šliape, až sme sa šliapaním dostali na Babu. Vidina “orosenej odmeny” nás pritiahla do reštauračného zariadenia a dobré rady Myjavčanov nás zas zaviedli na vynikajúce miesto na noc.

26. deň (sobota 15.7.2006) Baba – Kamzík (Americké námestie)

Došiel nám čaj, dochádzajú sily, ale už nás čakajú len 2 etapy. Po Bratislavu a na Devín, radosť z blízkeho cieľa však kazí len neznalosť podmienok a obava, že nenájdeme miesta na noc. Terén je k nám prívetivý, jediným neduhom su cyklistické preteky a neohľaduplné správanie pretekárov. Nuž, potvrdzuje sa len to, čo si o cyklistoch myslí veľa ľudí, ale nehnevajte sa cyklisti, môžete si za to sami. Ani sme sa nenazdali a nachádzame sa v Bratislavskom lesoparku, oblasť Biely Kríž a opäť nás láka komercia. Ku obedu si nechávame načapovať čierny nealkoholický nápoj dnes označovaný aj ako Kofotina a výrazne to zlepšuje chuť paštéty a chleba. Bolo to posledné jedlo čo sme mali, ale nenastala žiadna panika lebo bolo jasné, že naše hlavné mesto dosiahneme čo nevidieť a tam už nieto divočiny bez jedla. Postupujeme asfaltkami, no jednoducho lesoparkom , až stretávame prameň Pod Chlmcom. Nasledujú posledné pokusy o lesnú hygienu aj navzdory hojnému obecenstvu. Na Kamzíku je jasné, že potraviny budú na Kolibe a na Kolibe je nám vysvetlené, že potraviny sú až v meste a dobrý ujo nám ukazuje cestu, odporúča využiť trolejbus čo však vehementne odmietame a chvastáme sa, že sme prišli pešo z Prešova, že aj tam máme trolejbusy. Letíme dole a prezeráme budovu slovenskej národnej bandy, pyramídu čo je hore nohami, vlastne sme zazreli aj stôl obrátený hore nohami. Letmo prezrieme úrad vlády či gašparkov domček a preletíme Billu na Hoďžovom námestí. Pri pohľade späť sa nám 203-ka na Kolibu javí ako geniálny nápad dopravného podniku a so sklopeným pohľadom cestujeme dopravou. Na Kamzík už rezko vykračujeme a tešíme sa na večeru. Už vieme, že sa dá prespať na Americkom námestí ,kde stretávame partu rekreujúcich sa Bratislavčanov, čo sem prišli grilovať. Po jedle hádžeme letmý pohľad na vysvietenú Bratislavu a hajde do spacáku.

27. deň (nedeľa 16.7.2006) Kamzík (Americké námestie) – Bočná cesta

Ráno je opäť azúrové, s civilizáciou sa podávajú aj bohatšie raňajky či dokonca noviny. Potrebujeme vyraziť skôr lebo ešte plánujeme návštevu hradu a Mamutej výstavy v Slovenskom národnom múzeu, takže červenú nasledujeme až po Slavín a zatáčeme to smer Staré mesto. Hrad sme prebehli sporadicky, čo to poobdivovali, pokochali sa pohľadom na Petržalku a po nábreží pokračovali smer SNM. Na výstavu som sa dlho tešil, a oni ma sklamali, nebol tam žiadny mamut, jedine umelohmotný, ani jedno poriadne rebro z jeho kostry, ale zas žiada sa povedať, že výstava to bola slušná, ale bez kostry mamuta. Nuž mamut nemamut pokračovať sme museli, tak sme si len nakúpili jedlo a vyrazili opäť na Slavín. Bez zaváhania sme našli trafili značku a pokračovali mostom nech sme z tej diery čo najskôr preč, ale znova sa nechávame zlákať pivkom. K lesu to už nebolo ďaleko ale už sa blíži tma a rozmnožujú sa roje útočných krvilačných komárov. Len čo dosiahneme lúku pri Bočnej ceste, rozkladáme stan neuveriteľnou rýchlosťou, a hneď sme dnu. Ja sa rozhodujem nevečerať no a Kubo svojím rozhodnutím zjesť neuvarený párok zmení dejiny jednej Cesty hrdinov SNP, ale to sa dozviem až ráno.

28. deň (pondelok 17.7.2006) Bočná cesta – hrad Devín

Ráno sa budím na zvuky zvracania a vidím, že Kubo nie je v stane. Z Jakuba vylieza, že párok mu nespravil dobre a necíti sa aby mohol niekam vyrážať. Tak hodnotím situáciu ako nevhodnú a rozhodujem sa naďalej spať, veď snáď ho to čoskoro prejde a budeme pokračovať. Pri mojom druhom zobudení nie je situácia nijak iná, tak nasleduje porada a ako najschopnejší a najinteligentnejší, k čomu ma deklaroval sám Kubo ako vyjadrenie súhlasu k mojej včerajšej vete “Nejedz tie párky surové lebo ti bude zle” na čo samozrejme nedbal, a jeden zjesť musel. Nebojácne opúšťam tábor na Kobyle, vyrážam na posledných 5km Cesty hrdinov SNP, vyrážam stretnúť sa tvárou v tvár s vytúženým Devínom, na miesto, kde sa stretáva Dunaj a Morava, na miesto kde je koniec nášho pochodu a nádherný rázcestník, odkiaľ už červená nepokračuje. To miesto však vo mne nevyvoláva žiadne pocity, len voľačo odfotím a vraciam sa späť. Kubo už bol úplne v poriadku, predniesol krátku reč a zagratuloval mi k dokončeniu cesty, následne sme to všetko zbalili a pobrali sa do Devínskej Novej Vsi. Pod Novým mostom sme nastúpili na Tesco autobus a odviezli sa na výpadovku smer Žilina.

 

< —–  Predchádzajúca čast (Strážovske vrchy)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *