Cestopis Solinko a Hasty (Čierna hora a Volovské vrchy )

1. deň (utorok 20.6.2006) Cemjata – Kysak

Hneď ráno sme nestihli autobus na Cemjatu, pretože Jakub doma zabudol sandále a alpu, našťastie ma neposlúchol a vrátil sa po tie drobnosti, ktoré neuveriteľne napomohli prežiť nasledujúce útrapy. Nasleduje odchod na bus a za pár minút po vystúpení z 18-tky na Cemjate sme zahájili našu Cestu hrdinov SNP.

Prvou zastávkou sa stáva Čertov Kameň, a toto miesto sa zapisuje do histórie aj prvou spoločnou fotkou. Do dedinky Janov sa ide striedavo, lesnou cestou a lúkou, no odtiaľ začína asfaltka, a zabudnuté sandále sa dostavajú k slovu. Prichádzame do Radatíc a odbočujem vľavo, no po pätnástich minútach úmorného šliapania slnkom rozohriatym asfaltom zisťujeme, že niečo nie je v poriadku. Riskujeme návrat k smerovníku a po krátkom zahĺbaní sa nad mapou zisťujeme, že nejaký píííííp dobrák otočil smerovky a tak sme šli opačným smerom. Aj na smerovníkoch, ktoré sú na konci dediny boli pootáčané tabličky, no tu nás však už nemohol zmiasť, lebo hneď vedľa bolo vidieť značku. Z Radatíc vedie trasa ďalej po asfaltke až do Ľubovca, nedopatrením sa strácame a obchádzame celú dedinu. Nič čo by nás od mohlo odradiť, keďže je nám jasné, že zablúdime na nasledujúcich kilometroch ešte nespočetne veľa krát. Je neuveriteľné teplo, takmer sa to nedá vydržať, a tak sa skrývame v tieni autobusovej zastávky aspoň na pár minút nemyslíme na asfaltku a teplo. Na naše zdesenie asfaltka končí no po pár minútach a v mieste s názvom Prokopov mlyn sa začína opäť. Šliapeme už hodinu a pol a začína nás doháňať popoludňajšia búrka, no a pred detským táborom Kysak nás aj chytila. To najhoršie prečkávame v tábore pod strechou a doprajeme si prvý poriadny oddych. Do Kysaku to už nie je ďaleko a chvála Bohu konečne začína les, kde si nohy po útrapách asfaltu konečne vydýchnu. V Kysaku čo bolo by woko hodina v staničnej nám načapovali prvý expedičný ŠŠ. Ani sme nestihli dopiť a už sme na ceste no nechce sa, a tak po pätnástich minútach si na lúčke pred chatkami sadám a vyhlasujem koniec prvého dňa. Jakub neprotestuje a len ťahá z batohu varič čím vyjadruje súhlas a nasleduje štandardný rituál jedenia, stavania stanu a ošetrovania prvých pľuzgierov.

2. deň (streda 21.6.2006) Kysak – Jahodná

V noci bolo poriadne horúco, no a komáre… Tie sa však našťastie do stanu nedostali, tak bol relatívne kľud. Vyspávame do rána do jedenástej na obed. Po raňajkách sa pomaličky balíme, dopĺňame vodu a vyrážame. Asi hodinu sa stúpa na Jánošíkovu baštu, odkiaľ pokračuje pohodový mierny terén, ktorým doslova preletíme a už baštíme slaninu v sedle Repy. Pokračujeme na chatu Hrešná, no moje pľuzgiere už nevedia, čo od rozkoše. Praskajú si jeden za druhým a mne spôsobujú ukrutnú bolesť. Počas prestávky vrstvím na pľuzgiere leukoplasty a dúfam, že sa bolesť stratí. Pred sebou sme ešte mali väčšinu dnešnej trasy a slnko začínalo poriadne pripekať. Bez váhania pokračujeme ďalej cez Kavečany na Čermeľ, odtiaľ na Bankov, kde sme už boli riadne dobití a to nás ešte čakali dve hodiny pochodu na Jahodnú. Cestu lemuje veľa lavičiek a hlavne veľa arogantných cyklistov no a o ôsmej večer dosahujeme Jahodnú, čo bolo naším cieľom, a tak opäť a zas sa koná pivko. No a personál reštaurácie nebol nejaký prívetivý. Keď sa bol Kubo opýtal či si môžme zložiť oheň v ich ohnisku, poslali nás kade ľahšie, nuž sme si radšej  založili vlastný obďaleč.  Pokým sa zohrievala večera postavili sme stan. Do spacáka som už len padol a vôbec sa netešil na ďalšie šľapanie.

3. deň (štvrtok 22.6.2006) Jahodná – Tri studne

Ráno vstávam opäť dolámaný, čo ma stále prekvapuje, keďže ani to nie je tak dávno čo sme boli na štvordňovej aklimatizačke v Poloninách. No určite si zvyknem, avšak veľkým neduhom sa stáva vyspávanie do deviatej a šliapanie od obeda. Obidvaja sme jednoznačne za zmenu, a tak sa cestou na chatu Lajoška dohadujeme, či bude budík realitou na siedmu alebo ešte skôr. Hoci to bolo trochu hore kopcom, ale ani sme si to nestihli uvedomiť a sedeli sme pri kofole a užívali si pohľady do okolitých dolín. Našťastie toho dnes nie je veľa a ani terén nevyzerá náročný, a tak za chvíľu prefrčíme Idčianským sedlom a pokračujeme smerom Kojšova hoľa. Začína to tu nepríjemne stúpať. Našťastie to nie je dlhé a na vrchol ani nemierime. Nakoniec to je krátke stúpanie. A načo na vrchol, veď sme tam už boli toľkokrát tak načo znova a ani to počasie nehrá do karát. Rovno pokračujeme smer Tri Studne a za nami straší nepríjemný čierny mrak. Našťastie vo chvíli, keď sa rozhodne spadnúť, sme už pod prístreškom a varíme večeru. A tie krásne prístrešky, len lákajú si ľahnúť, no hneď čo sa spustí lejak vidíme, že tá nádherná šindľová strecha trochu, ba až značne zateká. No jasná kovbojka! A teraz v tom daždi je nutné stavať stan, ktorý vlastne taktiež zateká. Chránime sa len kúskom externého igelitu na tropiku a intenzívnou modlitbou ku všetkým svätým a možno aj nesvätým :).

4. deň (piatok 23.6.2006) Tri studne – Štóske sedlo

Skoro ráno sme vstávali (asi o 5:30), aby sme stihli napraviť škody po daždi (najmä aby sme vysušili veci) a naimpregnovali topánky. Ráno bolo oproti večeru krásne. Okolo stanu nám lietali mraky, ale hore už prekukovala modrá obloha. Po raňajkách a čiastočnom vysušení pokračujeme na Kloptáň. Tam dorážame už za úplného slnečného počasia a nič nebráni tomu, aby sme veci dosušili (viď foto). Celkom pekný bol aj výhľad z rozhľadne. V sedle Jedľovec, sme podopreli rázcestník, ktorý bol po ťažbe vyvalený od traktora. Stále bolo dobré počasie a pokračovali sme cestou popod Lastovičí vrch Ako sme tak postupovali ďalej ku Štósu kúpeľom začínali sa zbiehať mračná a my sme len tak pre istotu zrýchlili krok. Podarilo sa nám dôjsť do reštaurácie kúpeľov ešte pred tým najväčším dažďom. Naobedovali sme sa a zistili, že tu nenakúpime žiadne potraviny. Keďže nemalo zmysel dlhšie čakať kým prestane (lebo neprestávalo) tak sme sa vydali do Štóskeho sedla, kde sme došli už za riadneho lejaka . Tu sme sa rozhodli, že prespíme v predsieni tunajšieho kostolíka a že ráno zídem do dediny na nákup. Došli sme tam však dosť skoro, no dážď nás odradzoval od myšlienky pokračovať ďalej. Zahrali sme si preto karty a popočúvali rádio.

5. deň (sobota 24.6.2006) Štóske sedlo- Skalisko

Budíček o 6:00 a nepríjemná povinnosť zísť do dediny (asi 5km) na nákup. Škoda, že mi nezastavilo žiadne auto. Keď som sa vrátil, naraňajkovali sme sa a hneď sme vyrazili. Deň sa ukazoval pekný a vylepšilo ho aj to, že sme našli prírodnú sprchu, kde sme sa umyli. Po očiste sme pokračovali na Osadník. Bol tam nádherný les ako z rozprávok (aj keď 20 kg ruksak bol ako zo zlého sna 🙂 ). Pri zostupe z Osadníka sme ešte šli pozrieť staré známe miesto na nocovanie (poloha a bližšie informácie sú taktiež uvedené v sekcii dôležité miesta). Odtiaľ sme kopcovitým terénom pokračovali až na Úhornianske sedlo, kde sme si dali obedňajšiu siestu. Počas obeda sa nám aspoň dosušili posledné mokré veci. Odtiaľ sme šli miernym terénom do sedla Krivé a odtiaľ až na Skalisko. Tam sme stretli fajn človeka z Rožňavy, ktorý tam tiež zostával na noc. Večer sme ešte zbehli na chatu pod Skaliskom po vodu a vrátili sa naspäť. Chyba však bola, že sme sa tam trepali obaja s ruksakmi. Je tam neskutočný breh. Pod skalou Skaliska sme si uvarili večeru na ohníku a vychutnali krásne výhľady so západom Slnka. Trochu nižšie sme si našli miesto na stan a vliezli sme po náročnom dni do spacákov.

6. deň (nedeľa 25.6.2006) Skalisko – sedlo Dobšinský kopec

Ráno sa Kubo rozhodol, že nepôjde naspäť k chate po vodu, ale že sa vráti po žltej značke späť k chate. (mrkni si mapu a pochopíš 🙂 )Nakoniec sme po preštudovaní mapy zmenili plán. Na mieste, kde sa odpája zelená značka bol na mape vyznačený prameň. Rozhodli sme sa, že to skúsimei vydržať k nemu. Vodu sme aj našli, no nenaberali sme ju. Dokonca sme aj zmenili smer cesty a začali sme pre ZÁKAZ vstupu do porastu, (pre chemický postrek) zostupovať do Nálepkova. Deň bol výnimočný tým, že sme sa nepresúvali po vlastných, ale verejnými dopravnými prostriedkami a to proti našej vôli, kvôli postreku prostriedkom Cyples (aj keď sme sprvoti chceli zákaz vstupu neuposlúchnuť). Takže, zišli sme do dediny Henclová, odkiaľ sme sa odviezli do Nálepkova, kde sme si čakanie na vlak skrátili pivečkom. Vlakom sme sa odviezli na Palcmanskú mašu. Tu sme si dali konečne prírodný kúpeľ. Večer sme vyšli do sedla Dobšinský kopec a postavili si stan. Na ohníku sme uvarili sáčkovú polievku a šli sme spať.

7. deň (pondelok 26.6.2006) sedlo Dobšinský kopec – Telgárt

Pred nami je posledný deň vo Volovských vrchoch (v podstate to už nie sú Volovské vrchy, ale Slovenský Raj), posledná etapa východného Slovenska, ktoré sa s nami lúči krásnym počasím. Avšak začínajú sa aj starosti. Na oboch z nás sa začína prejavovať ponorková choroba. Zatiaľ to však zvládame. Zo sedla sa ide dosť po asfaltke. Preto sme zmenili obutie. Dávame sandále. Meníme ich až po 15 minútach čo sme zišli z asfaltky a terén začína byť na sandále extrémny. Asi hodinu a pol za sedlom nachádzame dobrú lesnícku chatu s prameňom, v ktorom môžeme konečne oprať nejaké veci . Aj to využívam a opral som si všetko čo som nemal na sebe. Ďalej sa pokračuje asfaltkami a miernym terénom, až neskôr prichádza nepríjemné stúpanie. Avšak tento deň mi pripravil aj dosť veľké nepríjemné prekvapenie, a to prvý aj posledný úraz na našej ceste, porezal som sa :(. Po ošetrení rany a obviazaní sme sa naobedovali a pokračovali sme do sedla Besník. Odtiaľ sa vynára prvý pohľad na majestátnu Kráľovu hoľu. Zišli sme k prameňu Hrona, kde je to pekne upravené so sedením a strieškou. Do Telgártu to nebolo ďaleko a postupne sa pred nami vynárali viadukty a tunely železničnej trate (údajne najkrajšej v SR). V Telgárte sme dokúpili potraviny a skočili na pivko kde sme si dobili aj mobily. Stan sme si postavili na miestnom futbalovom ihrisku, zložili oheň a uvarili si večeru. Kubo bol ešte nútený skočiť po vodu do dediny. Inak by sme asi vyschli od smädu. Večer sme ešte popočúvali rádio a myšlienkami sme sa pripravovali na náš životný prvovýstup na Kráľovu hoľu.

 

—-> Nasledujúca časť (Nízke Tatry)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *