Nízke Tatry

Cesta hrdinov SNP alebo dni plné samoty (2. časť)

Nízke TatryCesta stred

Ráno bolo znovu daždivé. Až po jedenástej sa oblačnosť občas pretrhla. Napredujem rýchlo. Slovenským rajom som prešiel za päť hodín. V Telgárte som sa  poriadne najedol a na cestu východnou časťou Nízkych Tatier som si zobral tri obložené bagety (bola nedeľa a obchod bol zatvorený). Stále mrholilo. Dole bol polom a hore cez chodník tiekol potok. I tak som bol na Kráľovej Holi za necelé tri hodiny. V zimnej izbe vysielača sa nás tiesnilo osem. Neskoro večer prišlo ešte päť cyklistov. Museli spať vonku, no aspoň boli pod strechou. Cez noc vonku besneli živly.

Ako obvykle som bol už ráno o siedmej  na ceste. Nízka oblačnosť sa občas roztrhala, občas zapršalo. Kúsok nad Andrejcovou som stretol svojich priateľov Jana Doležala a Janku Marettovú. Hrebeň išli z opačnej strany a zrejme toto stretnutie nebolo celkom náhodné. Svoj úmysel prejsť Cestu SNP som síce nezverejňoval, no zopár mojich priateľov sa o ňom dozvedelo. Mali by sme sa dlho o čom rozprávať, no ja som musel prísť do večera na Čertovicu. Nečakané stretnutie mi však  urobilo veľkú radosť.

V Priehybe som stretol sympatickú mladú dvojicu. Tomáša zo Spišského Podhradia a Janku z Handlovej. Cestu SNP robia po častiach a ich cieľ bol  útulňa Ramža. Išli sme pár hodín spolu a spoločne so zotmením sme prišli na Čertovicu, kde sme prespali v príjemnej Chate pod Sedlom.

Ráno som znovu sám pokračoval s cieľom prísť do Útulne Ďurková. Bolo pod mrakom, ba občas i vykuklo slnko. Za Chopkom sa to zmenilo a začalo pršať. Pri stúpaní na Chabenec prišiel lejak s krúpami a za okamih som bol celý premočený. Nad Chabencom začalo hrmieť a schyľovalo sa k búrke. Našťastie sa o chvíľu zdvihol  poriadny vietor a nebezpečenstvo rozfúkal. Mal som šťastie, lebo neviem, kde by som sa bol ukryl.

Chatár Tomáš sa o mňa v Útulni riadne postaral. Rozkúril krbovú pec, navaril a poskytol mi hosťovskú izbu, kde som sa poriadne vyspal a hlavne som si vysušil výstroj.

Trinásty deň  bolo príjemné ráno. Bol som vo veľmi známom a prehľadnom teréne. Išlo sa mi dobre a na pravé poludnie som na Chochuli prekročil 375 kilometer, čiže polovicu svojej cesty. Prespal som na Poľovníckej chate v Donovaloch. Nízke Tatry boli za mnou a Veľkú Fatru som mal na zajtra.

{multithumb enable_thumbs=0}

Krížna zo Zvolena

Ráno som vykročil už pred siedmou. Bolo pod mrakom a pomerne chladno. O ôsmej som bol na Zvolene. Cesta bola ako na hojdačke. Hore – dole. Pod Rybovským sedlom som stretol  Svaťa Pacha zo Žiliny. Fotil a zdalo sa mi, že aj chytal motýľov. Celý Svaťo. Deň som výnimočne ukončil už o tretej odpoludnia na Kráľovej studni, aby som bol pod strechou keď začne pršať. Aj začalo.

Aby som dobehol stratu, tak ďalší deň som prešiel Kremnické vrchy a cez Krahule a Kremnické Bane som prišiel až do Kunešova. Dedinka je to malá, pôvodne osídlená Nemcami a pred vstupom do dediny ma vítala dvojjazyčná tabuľa s nápisom Kuneschhau. Počasie bolo nestále a tak som hľadal prístrešie. To mi poskytol skvelý človek Alojz Patsch.

Ráno som si dokúpil potraviny v miestnom obchode, doplnil vodu a pokračoval v dobiehaní straty z Veľkej Fatry. Alojz mi ukázal cestu cez veľké a podmáčané kunešovské lúky. Terén bol príjemný. Bolo pod mrakom a výhľady boli akoby v opare, ale nepršalo. Kochal som sa výhľadmi na Horné Ponitrie. Nádhera. Na Žiaroch sa objavila značka, že Fačkovské sedlo je vzdialené iba 6 hodín cesty. Až pri svetle čelovky som prišiel nad Hadvigu a nedostatok vody ma prinútil zostúpiť do osady. Hneď na okraji som našiel prameň i prístrešok. Bolo obdobie ruje a les bol mimoriadne hlučný. Tento bol taký hlučný, že som zaspal iba so štupľami v ušiach.

To som sa už blížil k rodným Čičmanom, čo ma dosť povzbudzovalo. Predtým ma však prekvapila manželka Ľudka s vnúčikom Jožkom. Prišli mi oproti do Fačkovského sedla a spolu sme strávili dve hodiny na kačacích hodoch. Fačkovské sedlo sa výrazne zmenilo a takmer som ho nepoznal. Vyrastá tu naozaj pekný areál. Najedený do prasknutia som zdolal zjazdovku na Homôlku a k večeru som prišiel do Čičmian, kde som prespal. Za sebou som mal 17- ty deň a 500 km cesty.

Cesta západ a trochu i z Česka

Výstup na Strážov bol v hmlách. Výstrely v Hanušovej a následný ruch však svedčili o tom, že lovecká sezóna bola v plnom prúde za každého počasia.

V Košeckom Rovnom som pokračoval po kedysi existujúcich turistických značkách. Stálo ma to veľa námahy i času. Nový vlastník tamojších lesov zlikvidoval všetko, čo pripomínalo turistiku. Zo smerovníka v obci Košecké Podhradie časť Kopec ostala iba holá tyč. Na Vápeč som vystúpil iba za pomoci osvedčeného trojlístka mapa – buzola – výškomer.

V Hornej Porube začalo k večeru poriadne pršať. Mal som však šťastie na ďalšieho skvelého človeka, ktorým je pani Mária Stáňová. Býva hneď vedľa hornej krčmy, kde som sa skryl pred dažďom. Celú noc lialo, no ja som bol v suchu.

Strážovské vrchy

Ráno som nastúpil pomerne neskoro, lebo stále pršalo. Keď prestalo, bolo už po deviatej. Cesta viedla väčšinou bukovými lesmi. Na veľkej lúke nad Omšením som stratil značku. Na strome v strede lúky som našiel pozostatky starej červenej značky, ktorá ma navigovala do Omšenia. Tak som tam zostúpil. Baračka, kde som mal zostúpiť je o pár sto metrov nižšie. V Trenčianskych Tepliciach som sa nakŕmil a za ďalšie štyri hodiny som prišiel do Trenčína. Strážovské vrchy som mal za sebou. V okolí Trenčína už badať výrazné zlepšenie turistického značenia a to pretrvá až do cieľa.

Jubilejný 20ty deň som sa presunul do Bielych Karpát. Za sedlom Machnáč  som sa dostal do Česka, resp. som sa pohyboval po česko-slovenskej hranici. Bol to celkom príjemný terén s pomerne malými prevýšeniami a keď sa občas nízka oblačnosť pretrhla, tak sa mi ukázali nádherné výhľady do českej krajiny. Išiel som už výrazne za hranicou denného limitu 30 km a hľadal som nejaký prístrešok. Nemal som však vodu a tak som sa rozhodol  si ju zaobstarať zostupom po asfaltke do 2 km vzdialenej dedinky Strání. Už sa zotmelo a pre vlastnú bezpečnosť som jediný raz na svojej ceste stopoval.  Zastalo mi hneď prvé auto. O pár minút som bol v obci na námestí , kde stojí Zámeček a tam poskytujú ubytovanie. O niekoľko ďalších minút som bol v izbe, ktorú by som nazval Kráľovská. Bolo úžasné, ako sa mi za pár minút zmenil večer. Našťastie k lepšiemu.

Ráno som vystúpil do miesta, kde som deň predtým skončil a pokračoval som ďalej po červenej značke. Išlo sa mi mizerne. Výstupom na Veľký Javorník som prešiel na Slovensko a okolo štvrtej odpoludnia som prišiel celý zmordovaný do Myjavy. Aj som uvažoval sa tu ubytovať, ale po zjedení troch banánov, strapca hrozna a jablka sa do mňa vrátila energia a ja som sa pohol za svojim plánovaným cieľom, ktorým bolo Bradlo. Prespať som chcel na terase turistickej chaty pod vrcholom. Ku chate som prišiel už potme okolo ôsmej večer. Na chate, ktorá je dlhodobo zatvorená boli jej správcovia s dvoma veľkými psami. Ostať tam mi neodporučili. A tak som ďalšie dve hodiny  zostupoval do ubytovacieho zariadenia Mladosť v Brezovej pod Bradlom. Mal som v nohách 43 km. Na Bradle som ukončil Cestu hrdinov SNP a na Devín som už pokračoval Magistrálou M.R.Štefánika.

Pamätník česko-moravsko-slovenskej vzájomnosti na Veľkej Javorine

Ďalší deň bol tiež v znamení 40-tky. Cez Záruby som sa v daždi po skalnatom a strmom hrebeni celý premáčaný dostal konečne do schodnejšieho terénu a tak som zamieril k poľovníckej chate Mon Repos. Okolo deviatej večer som sa k nej dostal a prespal som v ,,altánku pre trpaslíkov„ na malej a úzkej doske sedačky. Až ráno som zistil, že asi 50 metrov povyše je ďalší objekt s luxusným prístreškom. Tam však už moja čelovka večer nedosvietila.

Z Mon Repos som vystúpal na vápencovú Vápennú. Bol to menší zázrak, že som cestou našiel krásnu studničku, čo mi veľmi spríjemnilo deň. Na vrchole Vápennej som stretol celú prvú triedu sympatických gymnazistov z Malaciek. V takom počasí a teréne som to naozaj nečakal. K večeru som sa v hmle a mrholení dostal na Pezinskú Babu, kde som sa ubytoval, najedol a poriadne si oddýchol.

Po obvyklých raňajkách (keď sa dali objednať), ktoré pozostávali z hemendexu zo 6 vajec, 4-och rožkov, hrudky masla a litra čaju som nabral kurz Bratislava. Cesta bola široká, dobre značená s pomerne malými prevýšeniami. Rýchlo som napredoval a už pred druhou odpoludnia som bol na Kamzíku. Zišiel som na Slavín, kde ma čakala dcéra Monika s vnučkou Laurinkou. Spolu sme išli do Karlovej Vsi. Boli tam hody a na ceste stovky ľudí. Zrazu som zbadal Tomáša a Janku z Nízkych Tatier. Skoro som odpadol od prekvapenia. Popíjali s priateľmi a ich prekvapenie sa podobalo môjmu. Rozhodol som sa,  že na Devín prídem ešte dnes, deň pred plánovaným ukončením. Okolo 19-tej som bol na Devínskej Kobyle. Pri slabom svetle som ešte stihol odfotiť lesknúci sa Dunaj a červené zore nad ním. Dve minúty po dvadsiatej hodine som sa dotkol smerovníka, kde končí aj začína červená značka mojej práve ukončenej  24 dní trvajúcej cesty. Dobrodružstvo skončilo. Pri značke ma čaká Ľudka a zať Milan. Som zase medzi svojimi.

Niečo na záver

Keď som cestou sníval o tomto okamihu, často mi vyhŕkli slzy. Bol som dojatý a šťastný už pri predstave, že táto dlhotrvajúca púť raz skončí. Teraz nič. Žiadne veľké emócie sa nekonali. Už to neboli predstavy, bola to realita. Cesta, ktorá bola dlhá, namáhavá a možno aj trochu nebezpečná mi umožnila žiť v úzkom kontakte s prírodou, ktorej je človek bytostnou súčasťou. To mi každým dňom cibrilo zmysly a každým dňom som sa viac a viac ponáral do jej krásy. Dotyk s mestom mi pripadal umelý a fádny.

Odpoveď na to, čo s tým, budem musieť hľadať a nie iba sám. Táto cesta mi zas trochu pootvorila oči.

Dúha nad Drietomou

Parametre cesty:

Moja cesta bola dlhá 751 km s prevýšením 30 099 metrov. Prechádzala z Duklianského priesmyku cez Laboreckú a Ondavskú vrchovinu, Volovské vrchy, Slovenský Raj, celým hrebeňom Nízkych Tatier, Veľkou i Malou Fatrou, Kremnickými a Strážovskými vrchmi a Bielymi a Malými Karpatmi. Po Bradlo v Malých Karpatoch ja to Cesta hrdinov SNP a odtiaľ až po Devín (cca 120 km) je to Magistrála M.R.Štefánika.

Moje vybavenie:

Aby som bol dostatočne rýchly, tak som musel dobre zvážiť každý gram vo svojom batohu. Jeho váha sa podľa množstva jedla a tekutín pohybovala od 15 do 19 kg.

Batoh Deuter 70 l, ľahký spacák Husky, textilná vložka do spacáku zvyšujúca tepelný konfort, bivakové vrece, nafukovacia karimatka, varič  Primus, 2 ks bomba PB 250 g, hrniec na varenie 1,5 l, miska a hrnček, fľaše na vodu 1 l AL a 0,5 l plast., topánky Hanwag, sandále Adidas, bunda Goretex Mammut, fleesova bunda 100 Odlo, vesta Icepeak, páperová vetrovka North Face, zimné bežecké nohavice a tričko Mammut  s dlhým rukávom, košeľa Mammut s dlhým rukávom, tričko Craft krátky rukáv, tričko 100% Merino krátky rukáv, tričko bavlnené krátky rukáv, 4 ks spodné prádlo,  nohavice Northfingers, 2 páry tenké, 4 páry polohrubé a 1 pár hrubé ponožky ( všetky z funkčného materiálu ) , 1 pár páperové papučky, návleky Goretex, 2 ks šatka Buff, 1 pár rukavice tenké pletené, 1 pár rukavice pletené hrubé, čiapka vlnená, klobúk, lekárnička, mydlo na pranie, holenie, špeciálny savý uterák, pemza s kefkou, štuple do uší, výškomer, buzola, čelovka, 30 kusov mapových listov z Atlasu Slovenska v mierke 1:50000, krém na topánky, fotoaparát, mobil, denník, froté rukavica, opaľovací krém, indulona, aviril baby krém, nôž, lyžica a lyžička, 5 bm prúsikové šnúrky, jedlo (chlieb, syr, kostelecká saláma, masť so škvarkami Radatz (dostať v Bille), vifóny, ovsené vločky, čaje, kávy a sladkosti).

Skúsenosti:

Cestu som prešiel bez jediného otlaku, pričom boli nohy často celé dni mokré. Každý večer i ráno som si nohy preventívne  natieral krémom Indulona s nechtíkom.

Pokožku pod bedrovým pásom som si ráno i večer natieral krémom Aviril baby.

Najťažšie sú prvé tri – štyri dni, kým si telo zvykne na záťaž a rytmus.

Veci na spanie (spacák, páperová vetrovka, tričko, bežecké nohavice, páperové papučky) som si za každých okolností udržiaval v suchu.

Nebral som si stan kvôli jeho váhe, objemu i strate času pri manipulácii s ním. Radšej som vyhľadával prístrešky a ubytovanie, čo sa mi osvedčilo.

Nemal som  turistické paličky. Ušetrilo mi to energiu a nechýbali mi.

Na hygienu tela pri nedostatku vody som používal froté návlek na ruku a tak som na hygienu spotreboval minimum vody. V krajnom prípade som používal vlhké utierky.

Vodu som pil zásadne iba zo studničiek, vodovodov a overených zdrojov.

Keď som mal možnosť sa najesť v stravovacom zariadení, tak som to využil. Šetril som čas na varenie, plyn i nosenie nákladu. I tak som na ceste nechal 4 kg vlastnej telesnej hmotnosti. Tu je schudnutie zaručené za každých okolností.

Nebezpečné zvieratá som na ceste nestretol, ba ani medvedie stopy som nevidel. Diviačie áno. Bol som veľmi blízko jeleňom, srnkám, laniam, veveričkám, zajacom. Samé milé zvieratká. Obavy som mal z kliešťov a dvaja ma naozaj navštívili. Bez pinzety sa vyťahovali dosť ťažko. Hadov, resp. hadíkov som videl veľa, ale iba v lisovanom tvare na asfaltke.

Prehľad prenocovaní počas absolvovania Cesty hrdinov SNP a Magistrály M. R. Štefánika si môžte pozrieť tu:

Späť na NOVINKY{multithumb enable_thumbs=1}

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *