Vo Fačkovskom sedle

Cesta hrdinov SNP alebo dni plné samoty (1. časť)

Vo Fačkovskom sedleKeď som na desiaty deň svojej cesty pri zostupe do Telgártu stretol prvého turistu, takmer som nechcel veriť vlastným očiam. Až také prázdne boli hory za mnou.

Nebola to však samota, čo ma vyčerpávalo. Náročná bola predovšetkým potreba neustáleho sústredenia sa na červenú turistickú značku. Každé vybočenie z cesty si vyžadovalo návrat, teda čas a sily. A prehliadnuť značku bolo také ľahké a jednoduché. Stačilo trochu uvoľniť myšlienky.

Zásady

Pred cestou som si určil niekoľko zásad, aby mala cesta pre mňa nielen poznávaciu, ale i športovú hodnotu. Navigačný prístroj GPS mi do mojich predstáv nezapadal a tak som ho so sebou nemal. Cestu som si naplánoval maximálne na 25 dní, čiže za deň som mal absolvovať  priemerne 30 km s prevýšením 1.200 metrov. To znamenalo ísť denne cca 8,5 hodiny čistého času. Samozrejme, že plán predpokladal optimálne podmienky. Tie však boli málokedy. A tak som spravidla začínal na úsvite a končil pri zotmení. Veď inú prácu som viac menej ani nemal.

Mojou treťou zásadou bolo prejsť cestu v maximálnej miere po červenej značke. Preto som sa snažil prejsť i polomami zatarasenú Pipítku, či cez zničené turistické značenie z Košeckého Rovného na Vápeč nevediac, že cesta zo Zliechova do Hornej Poruby je už preznačená cez osady Valaskej Belej.

Motivácia

Akú som mal motiváciu pre absolvovanie Cesty hrdinov SNP ?

Narodil som sa 5 rokov po skončení vojny a celé moje detstvo sa nieslo v znamení spomienok hlavne mojich rodičov na vojnové útrapy. Môj otec  sa ako vojak zúčastnil povstania a v zajateckom tábore takmer zahynul. Pre mňa bude pojem SNP vždy niečo znamenať. A v roku jeho  výročia zvlášť.

Motivovala ma i túžba poznať nepoznané v našej krásnej krajine. V mojom prípade hlavne východ a trochu i západ Slovenska.

V neposlednom rade som bol zvedavý i sám na seba. Od svojej mladosti prijímam výzvy a toto je naozaj veľká výzva. Doteraz som vystúpil na desiatky najvyšších vrcholov v Alpách, bol som na Kaukaze, Pamíre i  v Himalájach, no vždy v spoločnosti priateľov. Teraz  som sa vydal na cestu sám.

Príprava

Myslím, že na túto cestu som sa pripravoval celý život. Fyzicky i psychicky. Ani sekundu som nepochyboval o tom, že prídem do cieľa. Hovorím tomu, že keď sa softvér v hlave dobre nastaví, tak telo sa už prispôsobí. Samozrejme, že telu som pomáhal veľmi častým pohybom. V zime na bežkách a v lete čo najviac na horách. Tri dni pred nástupom na cestu som sa vrátil z Rumunska. Tam sme s priateľmi zdolali za 8 dní najvyššie vrcholy Rumunska v pohoriach Fagaráš, Paring a Retezat. V šiestich z týchto dní nám pršalo. Tam som si zároveň aj otestoval vybavenie, ktoré som si zobral na cestu so sebou.

{multithumb enable_thumbs=0}Dúha nad Drietomou{multithumb enable_thumbs=1}

Cesta východ

Po noci strávenej v Duklianskom priesmyku pod vyhliadkovou vežou som na cestu nastúpil 4.septembra o 6:30 hod. Celú cestu až po Svidník lemujú udržiavané pozostatky vojenskej techniky. Hlavne tanky, delá, ba i lietadlá. A lemujú nielen cestu, ale i polia.

Prvých šesť dní bolo horúcich a cesta prechádzala dedinami s dlhými pasážami asfaltu. Hodne som využíval sandále a cez poludnie som mal dlhšie prestávky. Noci som trávil v prístreškoch, na ktoré som vedome, či nevedome narazil.

Vo Svidníku mi z desiatich opýtaných nikto nevedel povedať, či je na Čiernej hore voda, tak som si ju pre istotu niesol. A dobre som urobil. Tak som prvý deň pochodu zavŕšil na krásnom kopci s peknou chatkou, dvoma prístreškami a 18 metrov vysokou rozhľadňou. Myslel som si, že tak atraktívne miesto bude zaplnené návštevníkmi, no bol som tam sám nevediac, že to bude pravidlom.

Ráno som z rozhľadne fotil východ slnka nad prebúdzajúcou sa krajinou. Potom ma cesta cez riedky, občas tajomný bukový les priviedla do dedinky Kurimka. Krásne upravené domčeky, pred nimi vrecia so separovaným odpadom, no radosť bolo pozerať. Za dedinkou nákladné autá odvážali spracovanú drevnú hmotu z kríkov a haluziny už z vyčistených polí.

V odpoludňajšom úpeku som pokračoval cez polia a les do Zborova. Červená značka prechádza v Zborove cez rómsku osadu. Tam ti bol ruch. A tých detí… V pizérii som si dal pizzu, dve pivá a najradšej by som bol ostal. Plán bol však neúprosný. Cestou na Stébnickú Maguru som stretával množstvo ľudí z osady s haluzinou naloženými vozíkmi či kočíkmi. Vracali sa ako z pikniku.

Neskôr sa cesta zmenila na podmáčaný trávnato – pŕhľavový, blatistý chodník. Ten nabral na strmosti a pribudli popadané stromy, medzi ktorými sa strácala červená značka. Nado mnou akoby brechal srnec a za mnou druhý. Nevedel som, či sú to kamaráti, alebo sa hotujú do bitky. Skúsil som im odpovedať ich rečou, no nemalo to očakávaný výsledok . Brechot pokračoval.

Na vrchol som prišiel potme a to, že tam bol altánok bola iba šťastná náhoda.  Na vrchole je obrovský vysielač a občasné prenikavé zvuky z neho ma prinútili spať so štupľami v ušiach.

{multithumb enable_thumbs=0}Východ Slnka na Čiernej hore{multithumb enable_thumbs=1}

Ráno som príjemným lesom zostúpil do Bardejovských kúpeľov. Očarili ma svojou krásou. Bolo horúco a minerálna voda priamo zo žriedla mi mimoriadne chutila. Cez Bardejov som prechádzal v poludňajšej páľave. Na cestu som si kúpil pol kila červených malín a hneď som ich zjedol. Najskôr som absolvoval dlhý výstup po ceste do Mihaľova, potom zostup slivkovou alejou a poľom k rieke a znovu výstup po ceste do Hervatova. Chystalo sa na búrku, tak som čakal pred obecným úradom, čo sa bude diať. Nakoniec som sa rozhodol pokračovať v ceste do sedla Žobrák. Je to 400 metrov prevýšenia a miestni z toho urobili Krížovú cestu s dvanástimi zastaveniami. Bolo to celkom priliehavé. V sedle Žobrák je trojposchodová rozhľadňa. Pri vystupovaní na druhé poschodie som otvoril poklop z hrubých neopracovaných dosiek,  mylne sa domnievajúc, že ostal zaistený. Padol mi celou váhou na hlavu a len môj klobúk môže zato, že ešte píšem tento článok. Na ďalšie rozhľadne som už vystupoval poučený touto skúsenosťou.

Cez Bukový vrch, čo je prvý tisíc metrov vysoký kopec a cez Čergov som prišiel do sedla Čergov. Chata KST, kde som predpokladal, že sa ubytujem bola zatvorená a schátralá. Na podstení, som si chcel postlať. Vyrojilo sa stovky mravcov a na návštevu prišla i salamandra škvrnitá. Našťastie vedľa na chatu Čergov prišla Janka Lorincová s manželom, ktorí chatu spravujú. Vďaka nim som sa osprchoval, nakŕmil i napojil. Spal som vonku v prístrešku. Noc bola hviezdnatá.

Štvrtý deň som prešiel cez Hradisko do upravenej dedinky Terňa. Nad dedinou je lúka, ktorou som bez značky blúdil v poludňajšom úpeku. Nakoniec  som ju našiel, no zostup lesom do Veľkého Šariša časť Kalaš bol ako zlý sen. Toľko bahna na ceste som ešte nevidel. S problémami som prešiel, ale len vďaka tomu, že pár dní nepršalo. Vo Veľkom Šariši som si dával pizzu, keď do miestnosti vstúpilo sedem krojovaných chlapov s harmonikou. Jedna z návštevníčok oslavovala. Bol to nádherný kultúrny program.

Cez Malý Šariš som prešiel popod diaľnicu cez lúku a les, kde je strelnica do Cemjaty. Hneď na okraji dediny som zbadal areál označený ako Penzión pre seniorov. Zobral som to osobne. Brána bola otvorená a tak som personál poprosil, či môžem prespať v niektorom z altánkov. Pri pohľade na mňa nemali nič proti, tak som si vybral ten najkrajší, hneď nad železitým prameňom.

Zobudil som sa do hmlistého rána. Cez Radatice som zostupoval krásnym, bukovým lesom okolo rieky Sopotnica do Kysaku. Bolo horúco, tak som si v Hornáde opral a posušil veci. Až okolo tretej som začal vystupovať cez Prielohy do sedla Repy. Stálo ma to asi hodinu blúdenia. Bola už tma, keď som prišiel k zatvorenej chate Hrešná. Pred chatou boli dva malé prístrešky. Z jedného som si urobil spálňu a z druhého jedáleň. Podo mnou boli rozsvietené Košice, vedľa v ohrade tri koníky. Idylka.

Ráno bolo úžasné. Zostúpil som do Čermeľa v Košiciach, kde sa moja cesta stáča na západ. Po asi hodine výstupu príjemným mestským lesom som narazil na hotel Bankov. Dal som si bohaté raňajky formou švédskeho stola za 6 € a cez chatu Jahodná som vystúpil na chatu Lajoška. Chatár ma ubezpečil, že síce chata Erika je zatvorená, ale voda je na každom kroku. Vody nebolo. Nad Kojšovom sa strhla poriadna búrka a aj mne sa ušlo zopár kvapiek. Až pred siedmou som prišiel k miestu, ktoré sa nazýva Tri studne. Bohatý prameň potvrdzoval právo nosiť toho meno. Asi 250 metrov ďalej je lúka s dvoma prístreškami. Viac som nepotreboval. Po šiestich dňoch som bol na 195 kilometri, čiže som mal náskok oproti plánu celkom 15 km.  Čo ma na tomto mieste prekvapilo bolo až tajomné ticho. Ticho večer i celú noc.

{multithumb enable_thumbs=0}Vo Volovských vrchoch{multithumb enable_thumbs=1}

Potom nastalo 6-dňové obdobie dažďa. Ráno pri zostupe z Kloptáňa som prvý raz poriadne zablúdil a stálo to zato. V predstave, že som múdrejší ako buzola, ktorú som ani nevytiahol z batohu, iba som tvrdohlavo zostupoval opačným smerom. Stratil som  5 hodín času a úmerne tomu i síl. Nebyť toho, že som stretol troch hubárov, ktorí mi povedali, že mám presne smer na ich osadu v Mníšku nad Hnilcom, tak tam blúdim asi doteraz. Kadiaľ mám ísť nevedeli, takže vyzvedať od nich azimut som sa ani neodvážil. Zorientoval som sa, no odpoludnia som musel znovu vystúpiť na Kloptáň a do kúpeľov Štós som prišiel nielen premočený, ale i zničený. Mal som však šťastie, že mali jedinú voľnú izbu. To mi umožnilo trochu zrelaxovať. Ešte nekúrili, tak som mokré veci ráno dosušoval na sebe. Ani nie na dlho, lebo pršalo.

Ráno pršalo a viditeľnosť nepresahovala 50 metrov. Dve hodiny som sa prebíjal cez vrchol Pipítky, zavalený popadanými stromami. Cez Malú Pipítku som prišiel do Úhornianskeho sedla. Miesto o dvanástej som tam bol o pol tretej. Pred zotmením som vystúpil na Skalisko. Je to pozoruhodný skalný útvar. Podľa dosky na vrchole z neho vidieť snáď celé Slovensko. Ja som však nevidel nič, lebo pršalo a bola skoro tma. Celý premočený, potme a v búrke som prišiel na chatu Volovec. Chata však bola zatvorená a noc som strávil na schodisku do chaty v spoločnosti malého plcha. Pri chate je výdatný zdroj vody a to mi spríjemnilo večer i ráno.

Ráno, hneď ako prestalo pršať som vyrazil. Na ten deň mi zostala tatranka a jedna tyčinku. Cesta bola napodiv celkom dobre značená. Pred Dobšinským kopcom na mňa zaútočil pastiersky pes. Zrejme som sa mu s batohom zdal lacnou a tučnou korisťou. Na chlapca z dediny však nepochodil. Dobšinský  kopec je výrazná cestná križovatka. Rozhodol som sa zostúpiť asi 3 km do Dediniek. Tam som sa ubytoval a v kotolni hotela Priehrada som si konečne dosušil veci. Jesť mi ako obvykle chutilo a tak som mal dvojitú večeru i dvojité raňajky. Volovské vrchy som mal za sebou a čakal ma známejší terén Slovenského Raja a Nízkych Tatier.{jcomments on}

 

Pokračovanie už čoskoro…Späť na NOVINKY

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *